Keď som bol ešte mladík v puberte, bývali sme v Žiline pri stanici. Nuž, keď som v nedeľu putoval do evanjelického kostola, ktorý bol až pri cintoríne, takmer na druhom konci mesta, musel som prejsť cez námestie. Tam už krúžilo korzo, čiže aj všetky krásne katolíčky, pretože katolíci už mali po veľkej omši.
Zvyčajne som tam uviazol, čo bol hriech o to väčší, že evanjelický kostol, do ktorého som nedošiel, bol súčasťou môjho životopisu: Architekt Harminc ho dostaval práve vtedy, keď som sa narodil, a môj krst bol prvým úkonom, ktorý sa v ňom konal. Krstil ma sám pán biskup Ruppeldt.
A práve jeho, pána biskupa Fedora Ruppeldta, som raz v nedeľu zazrel, ako sa akýmsi nedopatrením, s paličkou v ruke, zamiešal medzi korzujúcich na námestí.
Ako to, že nie je v kostole? – prebleslo mi hlavou. Ach, pravdaže! Treba mu uznať, že on už nemusí, veď je na penzii. Len či to uzná aj on mne? Chcel som sa mu stratiť z dohľadu, no vtom ma zbadal – a chytil za gombík.
Pán biskup bol totiž ten gombíkový typ, čo pri rozhovore rád stojí a partnera rozhovoru si pridŕža, aby mu neušiel.
Zrazu sme teda len my dvaja stáli a pohyblivý ovál nedeľného korza sa narušil. Vznikol na ňom novotvar podobný spomaľovacej šikane na dráhe automobilových pretekov, – korzujúci nás teda museli obchádzať.
Pán biskup našťastie nezačal skúmať, prečo nie som v kostole, chcel sa so mnou pozhovárať o inom.
„Synku, ty si ten, čo píše básne, však?“
„Áno,“ priznal som sa skrúšene.
„A vieš, že básnik musí mať hudobný sluch? Náš veľký evanjelický básnik Martin Rázus ho nemal, a predstav si, čo sa mu raz prihodilo. Dali mu melódiu, aby na ňu napísal slová hymnickej piesne a on napísal Hoj, zem drahá, poľúbže sa s ránom! Ale sám si to zaspievať nevedel. Keď to neskôr spievalo celé veľké zhromaždenie, vieš, čo bolo zrazu počuť? – Hoj, zem drahá, poľúbže zasranom! Tak máš hudobný sluch, alebo nemáš?“
„Nie celkom perfektný,“ vravím, ale nejaký hádam mám.“
„Vyskúšame to. Zaspievaj po mne lá!“
Nevládal som vzdorovať a zaspieval som lá. Potom druhé lá, tretie, desiate, každé na iný tón, každé najprv zahlaholil pán biskup, a ja som ho zopakoval po ňom čo najtichšie, no aj tak sa krásne katolíčky, čo nás obchádzali, išli uchichúňať.
Trvalo to tuším večnosť, kým pán biskup spokojne povedal „máš ho“ a prepustil ma…
… Dávno je už aj on na večnosti, no v dňoch 9. – 11. júna 2006 si Žilinčania pripomínali stodvadsiate výročie jeho narodenia. A keďže to bol aj významný slovenský muzikológ, venoval som mu túto muzikologickú spomienku.
(Z knihy O nákazlivosti šťastia, Ikar, 2009)
Martin Rázus
Hoj, zem drahá…
Hoj, zem drahá, slovenská zem,
poľúbže sa s ránom,
búšte srdcia utýrané:
zore nad Kriváňom —
daromne noc hromom rvala,
blesky bila v temä:
otrokmi sme boli dosiaľ,
viacej nebudeme!
14./X. 1918.