Bolo to v novembri roku 2004, sedel som v mojej poslaneckej kancelárii v domove bezdomovcov Resoty s ošúchaným stolom, starým telefónom, krížom s Kristom, po rohoch hŕby obnoseného šatstva, obuvi. S otcom Antonom Srholcom (dovolil mi volať ho Tonko, mňa volal Jožko) sme pripravovali knihu rozhovorov, ktorá nikdy nevyšla. Už ani nevyjde, nestihol ju prečítať celú. Mám ju odloženú, azda pripravenú, aj s jeho vlastnoručnými poznámkami. Spomínali sme časy minulé, on o desať rokov starší, bývalý odporca komunistického režimu, ja bývalý člen komunistickej strany.
Zhovárali sme sa o jeho chystanom vystúpení v Národnej rade už vtedy rozdelenej Slovenskej republiky. Vedel som, že Tonko je pre mnohých kontroverzný a tak som o mojom poslaneckom návrhu nikoho vopred neinformoval. Proste som využil poslanecké právo. Mal som pocit, že by slovo takejto autority bolo v čase morálneho zostupu spoločnosti namieste. Návrh neprešiel. Hlasovanie bolo rôzne, ale dva poslanecké kluby ho odmietli do posledného muža – komunisti a kresťanskí demokrati. Možno, keby Srholcovo slovo pravdy vtedy v Národnej rade zaznelo, nebolo by dnes také potrebné.
V úvode nevydanej knihy som napísal: „Anton Srholec je človek s najväčšou dlaňou akú som kedy stisol. S takou veľkou, že sa do nej jeho veľké srdce azda ani nezmestí. Mocní sa ho báli z prostého dôvodu – hľadal pravdu. Na rozdiel od tých, ktorí ju vlastnia. Po celý život sa ho snažili umlčať – v totalite aj v demokracii, jeho ťažká ruka mala mnoho dôvodov udierať, on ňou však stieral slzy. Blízkym, aj tým, čo mu blížili. Nebral, rozdával. Slovo, nádej, radosť. Ako vravel: Každý človek má v spoločnosti poslanie, ktoré sa však naplní len vtedy, ak zo seba čosi odovzdá iným. V tom je zmysel nášho jestvovania. Som jeden z tých postihnutých, čo nemá deti a nemá adresu, na ktorej by odovzdal prežité. Musí sa rozdávať tomu, kto príde. Ako strom pri ceste.“
Anton Srholec umrel pred desiatimi rokmi, deň po sviatku Troch kráľov. Tonko, ďakujem Ti.
Jozef Banáš
