Dnešné herečky a speváčky majú sociálne siete, kampane, stylistov, manažérov a starostlivo strážený imidž. Len ticho môžu závidieť prvorepublikovým umelkyniam, ktoré si užívali skutočnú slávu a rešpekt obdivovateľov, ktorí ich obdarúvavali drahými kožuchmi, šperkami, autami a pozvaniami na večere vo vyberaných podnikoch. V bohémskej spoločnosti sa dámy kúpali v šampanskom a pri zábave padali aj zábrany. Ikonickou v tomto smere bola najmä Ljuba Hermanová, interprétka slávneho hitu Život je jen náhoda. Nebola to len herečka a speváčka. Išlo o ozajstnú divu svojej doby, ktorá svoj búrlivý život premenila na legendu. Nie nadarmo ju volali Dievča s diablom v tele. Od jej smrti ubehlo už 30 rokov.
V nespútanom životnom štýle Ljube zdarne sekundovali aj herečky a jej blízke priateľky Lída Baarová a Adina Mandlová. „Ljuba u mňa často prespávala. Usporadúvali sme večierky, striedali milencov jedného za druhým, pili a flámovali. Raz, keď sme boli samé, niekto priniesol balíček s kokaínom a všetky sme to vyskúšali. Vedela som, že Lída a Ljuba to skúsili už predtým a že to na ne malo ten správny účinok. Povznášalo ich to, hoci len na chvíľu, a inšpirovalo k lepšiemu výkonu,“ prezradila na sklonku života Adina Mandlová.
Adina a Ljuba podľa muzikanta Vladimíra Truca dokonca istý čas bývali v spoločnom byte. „Dievčatá sa vedeli pekne odviazať. Raz, uprostred noci Ljuba vybehla do hotela Šroubek zohnať niečo pre dobrú náladu. Mala na sebe len kožuch, nič iné. Vtedy mi povedala: Nemysli si, že láska medzi ženami je niečo zlé. Je to pekná vec,“ zaspomínal si Truc.
Muži boli pre Ljubu Hermanovú špeciálnou kapitolou života. Manželský zväzok si vyskúšala štyrikrát, počet milencov spočítať nevedela. Prvýkrát sa vydávala za boxera Eduarda Hrabáka, nasledoval Miroslav Lorenc, architekt Jiří Dvořáček a spevák Karel Šmídek. Všetci partneri boli mladší ako ona, posledný dokonca o takmer tridsať rokov.
Keď sa brali, ona mala mať šesťdesiatdva rokov, on tridsaťtri. Rozchod jej oznámil počas toho ako oslavovala sedemdesiatku. „Boli to štyri hlúposti, ktoré som v živote urobila. Keďže všetci moji manželia boli mladší ako ja, namiesto toho, aby som sa učila role a aby som sa stretávala s režisérmi, tak som sa starala o domácnosť a robila im kuchárku. Je to pekná otrava. Neviem, prečo som to robila. Prečo som sa starala o niekoho iného, keď sa má muž starať o mňa? Čím múdrejšia je žena, tým nerozumnejší je výber jej partnerov. Ale láska je krásna. Keď je človek mladý, je to najkrajšia vec na svete,“ povedala Ljuba.
Hoci nepatrila medzi vyhlásené krásavice, muži jej nedokázali odolať. „Keď sa tak zamyslím, znamenali pre mňa asi veľa, keď vždy musel niekto byť,“ prehodila a zanôtila veľavravný text jednej zo svojich piesní. „Ráda tančím, ráda zpívám, ráda hlavně pány mívám, smím-li těžit z jejich financí.“ Doba bohatých ctiteľov džentlemenov bola však už nenávratne preč. „Na začiatku svojej kariéry som mala rozhodne viac než dnes. Teraz mám dva prstienky,“ prehodila.
Väčšinu peňazí investovala, ako vravela do parády. „Pekné obliekanie ma teší. Nejako tú starobu musíte prežiť. Ja svoje peniaze utrácam ľahkomyseľne. K nikomu nemám žiadne povinnosti, len k sebe, k pár priateľom a môjmu publiku. Keď idem nakupovať, hoci len cez ulicu, vždy musím ísť za Hermanku. Ženské potom rozoberajú, čo mala Hermanka na sebe. Vedia oceniť, aké mám zas šaty, vlasy, či mi to pristane, alebo či som pribrala. Muži si také veci veľmi nevšimnú. Pre nich je starena ako starena,“ poznamenala dva roky pred smrťou. Sama bola so svojou vizážou spokojná. „Keď sa namaľujem a pozriem do zrkadla, ešte stále sa na to dá pozerať. Je tu povinnosť žiť a niečo od života ešte chcieť, pokiaľ to ide. Keď už to nepôjde, to je potom koniec,“ skonštatovala.
Podľa jednej historky raz pozvala na večeru Vladimíra Dvořáka a Miroslava Horníčka. Vždy, keď jeden z nich odišiel od stola, druhému naznačila, že by večer mohli neskôr dokončiť iba vo dvojici. Pri lúčení sa obaja zdráhali odísť. Pred domom sa napokon každý vybral opačným smerom, no po chvíli krúženia sa znova stretli pred jej vchodom a pochopili, čo si na nich Ljuba vymyslela. Slabosť mala aj na Jana Wericha a Jiřího Voskovca. „Myslím, že Werichovi som sa páčila, ale mne sa páčil skôr jemnejší a romantickejší Voskovec. Ale randila som s jedným aj druhým. Neskôr som sa dozvedela, že si to povedali v šatni. Ostal mi po nich text pesničky na hudbu Jaroslava Ježka Život je jen náhoda, ktorý pre mňa spolu napísali,“ prehodila Ljuba. Ďalším slávnym menom v zástupe jej milencov bol Hugo Haas. „Pre neho som bola Titinka. Oslovoval tak všetky svoje milenky, aby sa mu neplietli mená,“ prezradila ďalej.
Jej súkromie však nebolo iba veselé. Po nacistickej okupácii musela čeliť svojmu židovskému pôvodu. Vo svojich pamätiach spomínala, že v tom čase dostala ponuku účinkovať v nemeckom filme. Keď sa prevalilo, že je Židovkou, Nemci ju predvolali na výsluch. Presvedčila ich, že jej otec dávno prestúpil na katolícku vieru, tak ju prepustili. V strachu sa pre istotu radšej stiahla z verejného života. Živila sa rôzne. Robila pomocnú silu v Lucerna bare, neskôr pracovala aj ako robotníčka v tehelni. „Z otecka sa stal ortodoxný kresťan. Na svoju židovskú rodinu zanevrel, keď ho odvrhla, za to, že si vzal Árijku, moju mamičku. Ja som z jeho rodiny nepoznala nikoho, len na jeden deň jeho dvoch bratov, ktorí išli do koncentráku,“ povedala.
Po vojne sa Ljuba opäť stala umelkyňou, no neskôr, v čase normalizácie sa už vo výstrelkoch musela krotiť. Nie vždy sa jej to však darilo. Ku komunistom mala výhrady a nemiestne sa na adresu vtedajších mocipánov raz vyjadrila aj v posteli pred jedným zo svojich mladých divadelných kolegov. Ten ju udal ŠtB. Z nepríjemnosti jej vraj pomohol Jan Werich. Hermanová sa po udalosti zverila kolegyni Soni Červenej. „Tu si už človek fakt musí dávať pozor na všetko, čo povie, aj v posteli.“
Isté tiež je, že hoci Ljuba Hermanová disponovala aj vo vysokom veku obrovskou energiou a fyzickou kondíciou, nevedela starnúť. Narodila sa v roku 1908, vybavila si doklady, kde si nechala uviesť rok narodenia 1913. Oklamala tak aj samu seba, pretože dôchodok jej začali vyplácať až o päť rokov neskôr. Mladistvý vzhľad si pomáhala udržať aj plastikami, ktoré boli v tej dobe ešte v plienkach. Kamarátky si našla aj medzi kolegyňami z mladšej generácie, ktoré máme dodnes v živej pamäti. Veľmi blízko mala k Hane Zagorovej, alebo Oľge Schoberovej. „Vždy, keď k nám prišli, bol to pre mňa obrovský zážitok. Vo svojom živote som nestretol väčšie dámy ako Hanka a Ljuba. Nečudo, že sa mali radi,“ vyjadril sa rok pred smrťou Zagorovej manžel Vlastimil Harapes počas rozhovoru pre PLUS 7 DNÍ. Fanúšikovia Hanky si Ljubu iste pamätajú aj z jedného z dielov televízneho programu Dlhy Hany Zagorovej.
Na javisku pred svojimi priaznivcami aj v vo vysokom veku robila stojky na hlave, alebo špagát. Keď sa u nej rozvinula rakovina a zlomila si krčok stehennej kosti, musela s vystupovaním skončiť. Ani v nemocnici sa vraj ale nevzdala svojho štýlu. Vždy musela mať po ruke vychladený šampus. Jej koniec ale veľmi veselý nebol. Zomrela osamotená 21. mája 1996, necelý mesiac po svojich narodeninách. Či mala 83, alebo 88 rokov vedela len ona sama. Pochovali ju na Vyšehradskom cintoríne v Prahe, len pár krokov od jej priateľky Hany Zagorovej. Urnu s popolom Ljuby uložili do spoločného hrobu, ktorý je označený ako Pomník českým hercom. Spolu s ňou tu odpočíva napríklad Vlasta Fabianová, Zdeněk Dítě, Karel Vlach, Zuzana Navarová, Richard Antonín Strejka a keď sa naplní čas Yvety Simonovej, záujem o pochovanie do tohto hrobu prejavila aj ona. Architektonicky hrobku navrhol Vladimír Rybák, výtvarnú podobu vytvoril sochár Jan Pichl. Pomník je vysoký približne 2,2 metra a zhotovili ho zo šedohnedej žuly. Na vrchole má bronzový kríž, časť divadelnej opony a dve masky ako symbol divadla. Hrobka má dve kóje pre pätnásť urien a mená pochovaných sú vyryté zlatým písmom na doskách.