Legenda hovorí, že keď Boh rozdával krajiny, Gruzínci sa zabudli postaviť do radu, pretože pili víno. Keď si Boh všimol akí sú milí a dobrosrdeční, zľutoval sa nad nimi a venoval im najkrajší kút sveta, ktorý si chcel pôvodne nechať pre seba. A tak vznikla krajina v srdci Kaukazu, Gruzínsko. Leží na križovatke medzi Áziou a Európou a napriek tomu, že ho obklopuje nádherná panenská príroda, teplé more, aj zasnežené vrcholky hôr, nekonečné vinice, či história siahajúca až do štvrtého storočia, nie je zatiaľ veľkou turistickou atrakciou.
Stalin ako celebrita: Gruzínsko patrí medzi krajiny bývalého Sovietskeho zväzu, svoju nezávislosť získalo po jeho rozpade v roku 1991. Je to mimoriadne bohatá krajina na prírodné bohatstvo, či históriu a hrdí Gruzínci na ňu nedajú dopustiť. Príslušnosť svojmu národu preukazujú všakovakými spôsobmi. Napríklad aj uctievaním svojho rodáka Josifa Vissarionoviča Džugašviliho, ktorému neskôr jeho priateľ, boľševický revolucionár a vodca Vladimír Iljič Lenin poradil meno Stalin (odvodené od slova oceľ). Jedného z najkrutejších diktátorov a vrahov tu velebia doslova ako rockovú hviezdu. V jeho rodnom meste Gori mu zriadili monštruózne a bizarné múzeum, ktorého súčasťou je aj Stalinov rodný dom a pancierový železničný vagón, ktorým cestoval po celom Sovietskom Zväze. Stavbu zriadili v roku 1957 ako reakciu na prejav vtedajšieho vodcu Sovietskeho zväzu, Nikitu Chruščova v ktorom Stalina nazval tyranom a vrahom dvadsiatich miliónov ľudí.
Majú nás radi: Gruzínci nad jeho zverstvami ale zatvárajú oči. Stalin mal totiž na svoju vlasť slabosť. Svojim rodákom dovolil napríklad podnikať a krajinu tiež ušetril, keď v mene budovania komunizmu búral kostoly a ničil kresťanskú literatúru, či sochy. Mnoho Gruzíncov tiež hlása, že by ho mali uctievať všetky štáty bývalého Sovietskeho Zväzu pretože ich uchránil vo vojne pred Hitlerom. Múzeum mapuje celý jeho život od narodenia až po smrť. V jednej z miestností je dokonca posmrtný odliatok jeho tváre. O hrôzach, ktoré napáchal, sa tu ale veľa nedozviete. Odchádzame však bohatší o informáciu, že miloval balet Labutie jazero. S jeho podobizňou na rôznych predmetoch sa stretávame na každom kroku. Vidíme ho na tričkách, uterákoch, zápalkách, pohároch, šálkach, pohľadniciach, gobelínoch, magnetkách, či obrovských obrazoch. Predaj kníh, či akýchkoľvek predmetov s jeho podobizňou je evidentne vynikajúcim biznisom. Sú tu dokonca zriadené špeciálne obchody, kde predávajú výlučne veci, ktoré sa týkajú Stalina. Mimoriadne dobrý kredit má u Gruzíncov aj naša krajina, ktorú stále nazývajú Československo. Keď sme na obrovskom trhu v Tbilisi prejavili záujem o nejaký tovar, pri každom významne, priam s posvätnou úctou povedali: To je z Československa.
Pomáhajú si: Podnikanie je v súčasnom v Gruzínsku ľahšie ako kedykoľvek predtým. „Vláda vytvorila podmienky na posilnenie podnikateľského prostredia, takže sa sem hrnie veľa zahraničných investorov. Nárast gruzínskej ekonomiky je približne šesť percent ročne,“ uviedol nás do obrazu náš sprievodca gruzínsky honorárny konzul na Slovensku Nodari Giorgadze. V Gruzínsku je na prvý pohľad vidieť priepastný rozdiel medzi majetnými a chudobnými obyvateľmi. Stredná trieda tu prakticky neexistuje. Priemerný mesačný príjem tu predstavuje sedemdesiat eur. Preto je v obchodoch bežné kúpiť si napríklad len jeden keksík, či cukrík, alebo naváženie si ryže, či múky podľa finančných možností zákazníka. Zamračených ľudí tu ale napriek neblahej situácii nenájdete. „Gruzínci sú šťastní aj z mála, pretože si hovoria, že stále môže byť aj horšie. Navzájom si veľmi pomáhajú. Tí, čo nebývajú v panelákoch chovajú domáce zvieratá a veľa potravín si dokážu aj dopestovať,“ povedal nám ďalej gruzínsky konzul so slovenským občianstvom a gruzínskou národnosťou. Sám sa označuje za najväčšieho gruzínskeho investora na Slovensku a zároveň najväčšieho slovenského investora v Gruzínsku.
Bdie nad nimi matka Gruzínska: Preinvestoval tam už toľko financií, že má dokonca vplyv na rozhodnutia vlády a parlamentu. Po tom, čo na Slovensku vybudoval aquapark Bešeňová a v Tbilisi jeho kópiu Gino Paradise, u tamojších poslancov presadil, aby sa ulice na ktorom sa vodný park nachádza, volali Beshenová a Liptovská. Vraj tak chcel symbolicky prepojiť Slovensko s Gruzínskom. Vysoko nad hlavným mestom Tbilisi stojí dvadsať metrová hliníková socha, ktorú miestny volajú Matka Gruzínska. V pravej ruke zviera meč a ľavej misku s vínom. Takí sú aj Gruzínci. S tými, ktorí prichádzajú v dobrom sa vedia podeliť aj o posledné, no tých, ktorí prichádzajú v zlom, čaká ostrie meča. Počas niekoľkých tisícročí sa tu vystriedalo viacero rôznych civilizácií. Peržania, Mongoli, Rimania, Iránci, či Ruské impérium. Všetky na ňom zanechali nejakú stopu. Dnes tu preto žije viac ako sto národností a etnických skupín. Gruzínci sú veľkí kresťania. Veľmi silná je tu židovská komunita, aj pravoslávni. Na ulici ale často stretávame aj moslimov. Všetci nažívajú v pozoruhodnej harmónii.
Stáročná tradícia: Počas cestovania krajinou sa nám neraz naskytá mierne bizarný pohľad na nádherné chrámy, či mešity, ktoré stoja v tesnej blízkosti socialistických panelákov, alebo polorozpadnutých chatrčí. Najdôležitejší zo všetkých svätostánkov je pre nich Kláštor Svätého Kríža, ktorému domáci nepovedia inak ako Džvari. Pochádza z roku 590 pred Kristom a vždy, keď domáci prechádzajú okolo, podľa stáročnej tradície sa trikrát prežehnajú. Týči sa nad mestom Mccheta, ktoré je od Tbilisi vzdialené asi dvadsať kilometrov. Pod ním si všímame magický sútok dvoch riek rozličnej farby. Jedna priteká z Turecka, druhá z Azerbajdžanu. Práve z tohto miesta sa začiatkom štvrtého storočia začalo šíriť kresťanstvo. Podľa legendy, ktorú nám sprostredkovala sprievodkyňa, ho sem priniesla žena menom Nino, ktorú neskôr vyhlásili za svätú. V meste navštívime ešte jeden významný svätostánok so zaujímavým príbehom. Katedrálu Svetitskhoveli pútnici navštevujú, pretože sa tu nachádza kúsok rúcha Ježiša Krista. Priniesol ho sem starý Žid Elioz priamo z Jeruzalema. Keď ho ukázal svojej sestre Sidónii, tá si ho privinula na hruď a v návale emócii zomrela. Rúcho, ktoré držala pochovali s ňou.
Chcú do únie: Samostatnou kapitolou je obrovská hradná pevnosť Rabati z dvanásteho storočia, ktorá pamätá ešte Osmanskú ríšu. Našli sme ju len pár kilometrov južne pred tureckými hranicami v meste Akhaltsikhe. „Stretávajú sa tu štyri rôzne kultúry arabská, ázijská, turecká a samozrejme aj naša európska,“ vychrlí zo seba sprievodkyňa. Keď zbadá naše prekvapené pohľady, upresní, že hoci sa geograficky Gruzínsko nachádza v Ázii, oni sa cítia byť Európania a robia všetko preto, aby sa dostali do Európskej Únie. Priamo uprostred pevnosti nachádzame hotel, ktorý síce pôsobí, akoby tu stál stáročia, ale postavili ho len pred pár rokmi. Aby bol od pevnosti na nerozoznanie, stavitelia viac ako rok cestovali po svete a zbierali identické kamene z ktorých kedysi postavili pevnosť. Dnes mu patrí v svetovom rebríčku najkrajších hotelov tridsiate druhé miesto. „Nechal som ho tu postaviť ja,“ podotýka konzul Nodari. „Dostal som ponuku z vlády, či by som na tomto historickom mieste nechcel postaviť wellnes hotel. Súhlasil som, ale dal som si podmienku, že musím mať vo vlastníctve aj pozemok. Mali s tým dlho problém. Dokonca kvôli tomu špeciálne zasadala vláda. Výsledkom je, že tritisícštyristo metrov štvorcových na ktorých stojí hotel, je mojich,“ hovorí významne. Kostolov, chrámov, kaštieľov a iných starých usadlostí s obrovskou historickou hodnotou a pod ochranou Unesca je však v Grúzinsku neúrekom.
Pije sa do dna: Za zmienku určite stojí aj gruzínska kuchyňa a stolovanie. Vynikajúcu povesť mala už v dobách niekdajšieho Sovietskeho Zväzu. „Každé jedlo v Gruzínsku je báseň,“ pochvaľoval si kedysi dávno aj najslávnejší ruský poet Alexander Sergejevič Puškin. Vďaka tomu, že tu vládne deväť mesiacov v roku teplé počasie, na stole musí byť vždy čerstvá zelenina a ovocie, najmä granátové jablká. Samozrejmosťou sú všetky druhy mäsa, okorenené tamojšími bylinkami, ktoré mu dodávajú exkluzívnu a typickú chuť Gruzínska. Na obrovských salašoch tu vyrábajú tiež lahodný syrové výrobky. Nechýbajú zeleninové šaláty, ryby a omáčky na mnoho spôsobov. Môžete si byť istý, že bez toho, aby ste neochutnali ich tradičné jedlo khachapuri, vás domáci od stola nepustia. Vyrábajú ho z hrubého, no jemného cesta, ktoré je plnené vajíčkom a syrom. Pripomína pizzu, je však oveľa obľúbenejšie. Gruzínci jedlom naozaj nešetria. Stoly sa musia prehýbať pod množstvom tanierov a hostitelia sú najspokojnejší, ak je na nich dosť jedla aj na konci hostiny. Rovnako dôležité ako jedlo je aj pitie. Gruzínci sú hrdí na svoje víno, ktoré tu má osemtisíc rokov starú tradíciu. Dodnes ho vyrábajú tradičnou metódou, ktorá je zapísaná do svetového dedičstva UNESCO. Vínna réva je tiež jedným z národných symbolov Gruzínska, preto zdobí mnohé stredoveké dekorácie, sochy či obrazy. Pri stolovaní a oslavách hrajú veľmi dôležitú úlohu aj prípitky. Pri tejto príležitosti je určený takzvaný „tamada“, ktorý prednáša neustále nové a nové prípitky a má pod palcom celú oslavu. Účastníci musia mať poriadnu výdrž, pretože vždy sa pije do dna. Postupným uchlipkávaním by sme miestnych veľmi urazili. Gruzínska pohostinnosť, dobrosrdečnosť a spolupatričnosť je tu naozaj očividná. Keď si hostiteľ a „tamada“ nášho stola konzul Nodari všimol evidentne na pohľad nie veľmi dobre situovanú rodinu z okna reštaurácie, v ktorej sme hodovali, pozval ich k nám. „U nás to nie je nič výnimočné. Platí tu, hosť do domu, Boh do domu. A to aj vtedy, keď je tým hosťom neznámy pocestný,“ vysvetlil nám.