Keď som sa dozvedel o skone vzácneho človeka a môjho priateľa Paľka Dubčeka, ostal som v absolútnom šoku. Najskôr som nechcel veriť, skutočnosť bola ale krutá. A je doteraz.
Premietli sa mi naše stretnutia na vernisážach, krstoch kníh, módnych prehliadkach, či v divadle..
Paľko bol vždy na úrovni, priamy a zábavný. Najviac sme sa zblížili, keď sme si po jednej z mojich vernisáží boli sadnúť v kaviarni. Aj keď nikoho z mojej spoločnosti nepoznal, okamžite zapadol do partie. Po príchode domov, mi zatelefonoval a poďakoval, že sa cítil výborne.
Posledné spomienky sú až neuveriteľné. Roztrieštil som si nedávno členok. Paľko neváhal a dvakrát ma navštívil doma, vybral stehy, spravil preväz. Tesne pred skonom mi telefonoval a volal ma k sebe do nemocnice na Tehelnú, na röntgen, aby mohol určiť pokračovanie liečby. Keď som mu volal, už nedvíhal. Pripravoval sa na ďalekú cestu.
Paľko nikdy na Tvoju dobrácku dušu nezabudnem!
Anton Šmotlák