V našich retro spomienkach sa tentoraz prenesieme do roku 1997, keď jeden z našich najmilovanejších hercov Július Pántik poskytol rozhovor, ktorý riadením osudu nikdy nebol uverejnený. Ide teda o absolútne exkluzívny unikát a my ho v plnom znení uverejňujeme pri príležitosti jeho nedožitých stých narodenín.
PÚTNICKÉ MIESTO
Rozprávanie plné emócii a smútku sa odohralo v Senci na Slnečných jazerách, kde mal pán Pántik milovanú chatu. Pre rekreantov bola priam pútnickým miestom. Hoci mal za sebou množstvo krásnych a náročných úloh v divadle a filme, pre väčšinu národa bol dobrotivým dedom Jozefom z večerníčkového seriálu Bambuľkine dobrodružstvá. Kedykoľvek, keď sa vybral na prechádzku so svojim psíkom Cézarom, mal okolo seba húf fanúšikov všetkých vekových kategórii. Bol medzi nimi šťastný. Úlohu deda Jozefa hral do konca života. A rád. Stretnutia s obdivovateľmi totiž robili radosť aj jemu. Bohužiaľ, päť rokov po smrti manželky Jolanky, keď vzniklo naše rozprávanie, už veľa radosti v živote nemal. Okrem toho, že sa nedokázal zmieriť s jej odchodom, ho bolelo, že po nežnej revolúcii nastal úpadok slovenskej kultúry a ikony, ktoré ju budovali, upadajú do zabudnutia. Veľkou oporou a láskou mu boli dve dcéry Aninka a Zuzka a päť vnukov.
JEDEN Z POSLEDNÝCH ROZHOVOROV
Vysokú exkluzivitu nášmu rozhovoru dodáva aj fakt, že rok po tom, ako ho poskytol, sa u neho prihlásili vážne zdravotné problémy. Najprv sa mu na nohe zapchala cieva a urobila zrazenina, následkom čoho dostal mozgovú príhodu po ktorej mal aj mierne porušené rečové centrum. Pre človeka, ktorý sa celý život živil jazykom, bola táto situácia zdrvujúca. Štyri roky po mŕtvici si zas zlomil bedrový kĺb. Keďže užíval lieky na riedenie krvi, operovať ho mohli až o štyri dni. Ako sa ukázalo, bolo už príliš neskoro. Krátko po operácii, 25. augusta 2002, Július Pántik ako osemdesiatročný zomrel. Na doskách Slovenského národného divadla strávil celých päťdesiat rokov. Pýšil sa tiež tým, že účinkoval hneď v prvom slovenskom filme Varúj a na hereckú dráhu pripravoval naše najväčšie legendy Máriu Kráľovičovú, Karola Machatu, Zdenu Grúberovú, Štefana Kvietika, Evu Krížikovú, Ivana Mistríka, Ivana Krajíčka či Evu Rysovú. V roku 1979 získal titul zaslúžilý umelec.
Predtým, ako som prišiel, ste sedeli na terase a rozmýšľali. Prezradíte mi o čom?
O tom, čo bolo, o tom, čo bude. O ľudskom údele a o tom, prečo sa ľudia medzi sebou tak hašteria. Nejde mi do hlavy, prečo nemôže všetko fungovať tak, ako na tomto jazierku. Ľudia tu jeden vedľa druhého žijú a keď sa aj nenávidia, tu to nepostrehnete. Pozrite, môj vnuk chytá ryby. To je tiež jeden z momentov, keď rozmýšľam, či robí dobre a či nie. Príroda a život sú krásne a zaujímavé najmä v tom, že majú tíšinu, pokoj a tiež istú dávku dramatičnosti. Aj tá je samozrejmou súčasťou života. Tak bude hádam všetko v poriadku.
Pôsobíte veľmi unavene a smutne. Trápi vás niečo?
Trápi a nedá mi spávať systém terajšej doby. Nejde mi do hlavy, ako môže kultúra tak stagnovať. Na to treba tam tých hore, dôrazne upozorniť. Veď to je hlavný obsah ľudského bytia a žitia. Keď umrie duša, človek nebude mať z čoho snívať, nebude sa mať čím zaoberať, začne chradnúť a skončí veľmi zle. To hádam nechceme. Doslova trpím a bolí ma, keď počujem, že televízia a rozhlas nemá peniaze na vyrábanie nových hier. Veď človek je živý nielen chlebom. Od svojho osemnásteho roku som bol aspoň raz do týždňa v rozhlase. Dnes si už ani nepamätám, kedy som tam bol naposledy. Ani do divadla už nechodím. Ak je totiž predstavenie veľmi krásne, je mi ľúto, že nie som pri tom a keď sa zas nevydarí, tak ma to tak rozladí, že aj dve noci za sebou nespím. Dokonca aj slza mi vypadne. Tieto veci veľmi prežívam. Jedna z mála mojich radostí je psík Cézar. Absolvovali sme spolu veľa pekných chvíľ a poľovačiek. Kŕmim ho, venčím ho, starám sa o neho, hoci mi už zdravie veľmi neslúži. Na staré kolená máme aspoň jeden druhého. Sme spolu neustále. Je to môj najvernejší spoločník.
Ako si spomínate na hercov vašej generácie?
Musím povedať, že moja generácia hercov urobila všetko preto, aby slovenské herectvo a divadelníctvo bolo čo najlepšie. Môžem sa popýšiť, že som stál hneď pri prvej kamere, pri prvom slovenskom filme, pri prvej televíznej inscenácii. Je to po rokoch fascinujúci pocit. Ak už som do niečoho pichol, tak som to dotiahol do konca. Toto prikázanie mi bolo posvätné, preto som ho po celých 50 rokov hereckého života v sebe pestoval. Inak to ani nešlo. Predstavte si, že tritisícpäťsto veršov Hamleta som musel dostať do hlavy za tri týždne. Dnes na to mladí majú pol roka. Pracoval som, nespal som, no nebolo to otročenie, pretože som to robil s láskou a rád. Moji priatelia, herci, z ktorých mnohí už nežijú by vám povedali to isté. Záborský, Huba, Króner, Bagar, Bucký, Štěpánek, Borodáč… Všetko to boli fascinujúce osobnosti, ku ktorým som sa po celý svoj život obracal. Sálal z nich svet, život, umenie, ľudská krása. Miloval som ich.
Chceli by ste poznať svoju budúcnosť?
Nie. Uveriť niečomu, znamená uspokojiť sa s tým. Ak by niekto presne vedel, čo ho čaká, zmieril by sa s osudom a potlačil by vo svojom vnútri poslanie človeka, ktorý má vyrábať v sebe i vo svojom okolí niečo, čo je pekné a užitočné. Niečo, čím by prispel k dejinám tohto sveta.
Ako sa zmierujete s nepriaznivými životnými situáciami?
Všetko, čo neosoží duši človeka, ma škrie a zarmucuje. Pozrite, som sám. Žienka mi odišla pred piatimi rokmi. Dodnes ma to bolí. Chýba mi. Bol to človek, akého už nenájdem. Bol som na nej dosť závislý. Moje pracovné termíny ovládala lepšie ako ja. Vždy mi povedala, kde mám kedy ísť a čo urobiť. Bola pre mňa anjelom strážnym. No musím sa s tým vysporiadať. Najlepšie sa so zlými životnými situáciami zmierujem tu na chatičke v Senci. Usmievam sa a všetky spomienky zostávajú ako sprievodný sprievod najkrajších chvíľ, ktoré som tu so svojimi najdrahšími prežil. A to mi veľmi pomáha.