Fenomenálna koloratúrna sopranistka Slovenského národného divadla Ľubica Vargicová pred pár dňam excelovala vo svojej životnej úlohe Violetty Valéry z Verdiho opery La traviata. „Violettin príbeh prežívam na javisku zakaždým nanovo, naplno a najvernejšie ako viem a s posledným tónom aj zomieram,” vyznala sa spevácka diva.
VRÁTILA SA
Na javisku v úlohe, ktorú spieva už neuveriteľných tridsať rokov, zožala od divákov obrovský aplauz. Popritom ešte nedávno sa niekdajší umelecký riaditeľ súboru Dalibor Jenis na adresu jej profesionálnych kvalít vyjadril mimoriadne nelichotivo. “Bohužiaľ, čas plynie a ja tam nemôžem dať Vargicovú. Potrebujeme mlado vyzerajúcu, krásnu a kvalitne spievajúcu Violette. Tí, čo už nie sú dobrí, alebo nevyzerajú dobre, nejdú do prvej línie,” skonštatoval rezolútne.
Všetko sa zmenilo po tom, čo Jenisa z riadiacej funkcie odvolali. Konečne nič nebránilo tomu, aby stálica Opery Slovenského národného divadla s bohatou medzinárodnou kariérou ukázala, že ani zďaleka ešte nepatrí do starého železa.
„Aj keď ma zobudíte o polnoci, dokážem odrecitovať všetky texty, viem, na ktorej strane sú jednotlivé scény, alebo zložitejšie pasáže. Napriek tomu si ju stále musím oprašovať a precvičovať, aby som sa vyhla iba rutinnému opakovaniu bez všímania si drobností a nuáns. Vždy veľmi poctivo študujem klavírny výťah a oceňujem aktuálne pripomienky dirigenta i kolegov. Nikdy nemám pocit, že nie je čo naprávať a vylepšovať,” objasňuje náročnú prípravu na každé jedno predstavenie pani umelkyňa.
UVERITEĽNÁ
Giuseppe Verdi túžil skomponovať operné dielo so skutočnými ľuďmi, nie s opernými figúrkami. Jeho Violetta preto v príbehu prechádza veľkým dramatickým vývojom, čo si vyžaduje aj herecké umenie. No ani po hudobnej stránke to skladateľ predstaviteľkám Violetty neuľahčil. Svoje o tom vie aj Ľubica Vargicová.
“Violetta je špecifická a zložitá v tom, že vyžaduje od interpretky všetko – jej part strieda vysoké i nízke hlasové polohy, dlhé kantilény aj rýchle koloratúrne vokalízy. Úžasné je, keď všetky frázy znejú prirodzene v celom rozsahu, čo môže pre mladučké hlasy predstavovať problém. Netreba však zabúdať, že hrdinka je naozaj mladá žena, ale vôbec nie naivná a navyše veľmi temperamentná. Jej pocity musia byť prostredníctvom hudby a spevu nielen krásne vyrozprávané, ale aj veľmi uveriteľné. V tom podľa mňa spočíva sila umenia i nášho snaženia. Do tohto rozmeru, popri samozrejmej a dôslednej technickej príprave, spevák vo svojich postavách osobnostne dozrieva celý život ,” vysvetľuje.
ZAMILOVANÁ DO VIOLETTY
Na príležitosť zaspievať si postavu Violetty z La traviaty niektoré sopranistky čakajú aj roky. Ľubica Vargicová mala v tomto smere šťastie. Ponuku na túto postavu dostala už ako čerstvá absolventka vysokej školy.
Bolo to začiatkom deväťdesiatych rokov v inscenácii režiséra Mariána Chudovského, ktorá potom v repertoári Opery SND ostala ďalších dvadsaťsedem rokov.
„Keď sa na to pozerám s odstupom času, myslím si, že keby som ponuku vtedy neprijala, asi by som hneď nedostala miesto sólistky SND. Postavili ma pred náročnú úlohu a bolo na mne ako sa s touto výzvou vysporiadam,” hovorí a pokračuje. “Violetta nie je výsostne koloratúrna úloha. Ešte počas štúdia som v SND hosťovala v postavách Kráľovnej noci či Olympie, ktoré veľmi vyhovovali môjmu vysokému koloratúrnemu sopránu. No toto bolo zrazu niečo úplne iné. Veľká dráma, obsiahly spevácky part plný kontrastných vokálnych prejavov, detailná práca s výrazovými prostriedkami a silný emocionálny vklad. S tým som všetkým sa musela popasovať. Vďaka podpore mojej hlasovej pedagogičky a výborných hudobných partnerov som sa do Verdiho La traviaty napokon vyslovene zamilovala,” prezrádza.