VIANOČNÝ ZÁZRAK
Počas Štedrého dňa sme v službe s kolegyňou záchranárkou a doktorom ošetrili pár pacientov s vysokým tlakom a bolesťami brucha a „vyriešili“ jednu dopravnú nehodu s ľahkým zranením.
Mali ste tiež výjazd k staršej žene, diagnóza operátora: kardiálne ťažkosti. Po príchode na adresu sme našli rozrušenú pani.
Vyšetrenia jej vitálnych funkcií ako tlak, saturácia, pulz a glykémia, boli v norme. Pozreli sme sa teda na srdiečko. EKG bolo tiež v poriadku, s riadnym sínusovým rytmusom. Pýtam sa teda babičky, čo ju ešte trápi.
„Viete, sú Vianoce, som tu sama. Deti odišli do sveta, syn žije v Austrálii, dcéru mám v Amerike. Manžel mi zomrel pred piatimi rokmi.
Ahaaa, tak už viem čo ju trápi….
Chlapci, ponúknite sa aspoň vy, napiekla som všetky obľúbené koláčiky mojich detí. A nie ste hladní? Mám fantastický zemiakový šalát. Aj tak ho sama nepojem.
Tak sme sa ponúkli a chvíľku s babičkou posedeli. Kým som dopísal papiere, už nebola rozrušená. Nič ju nebolelo a na jej tvári už žiaril úsmev a pokoj.
Nehneváme sa na ňu, že nás volala. Sú predsa Vianoce a samota niekedy veľmi bolí. Diagnóza: Bolesť v srdci. Bolesť v srdci je niečo iné ako bolesť srdca. Naša liečba ale zabrala. Babičku nechávame doma s viditeľným zlepšením jej stavu.
A aká na to zaberá liečba? Predsa „10 mg“ úsmevu, „50ml“ milého slova a neobmedzené množstvo infúzneho roztoku zvaného LÁSKA.
Okolo osemnástej sme zasadli ku stolu a dali si štedrú večeru. Každý z nás priniesol niečo. Kolegyňa oblátky s medom a obalené filé, ja zemiakový šalát a bobaľky a doktor uvaril fantastickú kapustnicu.
Po večeri som zahlásil, že je super, že sme sa spolu mohli navečerať ako rodina, keď už nemôžme byť v tento čas so svojou ozajstnou rodinou doma. Bolo mi tiež ľúto, že nemôžme ísť aj na polnočnú. To by boli už boli Vianoce so všetkým, čo k nim patrí.
Po večeri sme si pozreli v televízii rozprávku a postupne sme sa každý vytratili do svojej izby „tráviť“ ten zemiakový šalát.
Dvanásť minút po polnoci nám prišlo naliehavé hlásenie. V neďalekej obci, v kostole, na polnočnej omši, muž 43 rokov v bezvedomí, nedýcha….
Na mieste sme boli do šiestich minút. Po príchode do prednej časti kostola, v stredovej uličke ležal na zemi mladý muž a dvaja miestni obyvatelia, profesionálny hasič a lekárka na dôchodku tam už prevádzali kardiopulmunálnu resuscitáciu (KPR). Hasič robil nepriamu masáž srdca a staručká lekárka poctivo dýchala pacientovi z úst do úst v ukážkovom záklone hlavy.
Prevzali sme pacienta a pokračovali v rozšírenej KPR. Keď som prevádzal masáž srdca, len tak mimochodom som v pozadí počul, že polnočná neprebieha ďalej ako zvyčajne. K môjmu údivu sa všetci ľudia modlili nahlas a jednotne ruženec. Keďže som veriaci a viem ako prebieha omša, pomyslel som si: Čudné, veď o tomto čase už mala byť minimálne kázeň.
Už sme prevádzali KPR hodnú chvíľu a pacient sa stále „nechytal.“ Lekár nám už naznačil, že ešte chvíľu a končíme.
Keď tu zrazu pri následnej analýze sa na monitore objavil krásny srdcový rytmus. „Máme ho!,“ zvolal lekár a kostolom sa rozliehal hlasitý potlesk a radostné výkriky. Vtom sa ozval hlas kňaza, ktorý stál opodiaľ a povedal: Vedel som, že sa to podarí, veď sme aj prerušili omšu a všetci sme sa za neho spoločne modlili. To vysvetlilo tu modlitbu ruženca v pozadí, namiesto kázne.
Pacienta v stabilizovanom stave sme naložili do sanitky a previezli do nemocnice. A môj kolega, neveriaci lekár, medzi rečou zahlásil: V živote by som si nepomyslel, že chodenie do kostola vám môže vlastne zachrániť život.
A mal pravdu. Keby bol možno daný pán doma sám, alebo v spoločnosti niekoho, kto by mu nevedel poskytnúť kvalitnú prvú pomoc ako ten hasič a lekárka, s veľkou pravdepodobnosťou by zomrel.
A kolegyňa dodala: No vidíš Pištik a ešte aj na tej polnočnej sme nakoniec boli. Či veríte, či nie, pre mňa osobne to bol VIANOČNÝ ZÁZRAK.