Naša kultúra dostala najťažšiu ranu. Zomrel kráľ slovenského herectva, Štefan Kvietik. Za svoj život povedal o Slovensku oveľa viac, než všetky encyklopédie. Jeho hodnota nebola len v tom, ako dokázal pochopiť a stvárniť filmovú postavu. Mal všetko, čo si môže národ od herca želať. Morálku, etiku, talent, dobrotu, múdrosť, ale hlavne, skromnosť a lásku ku všetkému živému.
Keď som ho spoznal osobne a zažil jeho energiu zblízka, zistil som, že je ešte oveľa lepší človek, než som si predtým vedel predstaviť. Asi niektorí viete, ako sa k nemu spoločnosť zachovala. Ako ho pred rokmi odstavili a tvárili sa, že neexistuje. Ale nech robili, čo chceli, nedokázali dosiahnuť, aby ho ľudia prestali milovať. Len na jednej našej spoločnej prechádzke sa pri nás zastavil skoro každý, kto šiel okolo, aby ho pozdravil a prejavil mu svoj obdiv. To bola naozajstná popularita, akú médiami nedosiahnete. Ľudia skrátka cítili, že on bol niečo extra.
Môžem potvrdiť, že bol. Keď sa raz naša kultúra rozhodne znova vrátiť ku kvalitnému umeniu, mladí sa budú môcť z jeho filmov učiť, ako má vyzerať majstrovské herectvo. Vždy, keď budete pozerať jeho film alebo divadelné predstavenie, všimnite si, aké to je, keď je na scéne veľký herec. On postavu nehral. On sa ňou stal. Veríte mu každé slovo, každé gesto. Je herectvo je dokonalé, ide do hĺbky. Zomrel kráľ a nedá sa ani povedať, to známe „nech žije kráľ“, lebo nikto, kto by sa mu vyrovnal, dnes neexistuje. Nezabudnime na kráľa slovenského herectva, Štefana Kvietika. On na nás nezabúdal nikdy.