Zamyslenie nad osudom nedoceneného a všestranného umelca, človeka hromadného výskytu Jara Filipa.
Jaro bol náš Karel Kryl, len bez svätožiary a bez svätej vážnosti. Ciga v papuli, psie oči, sediac za pianom, akoby to bola len ďalšia krčmová stolička. Pospevoval smutno-smiešne pesničky, čo si vedel pustiť do uší každý – od študenta po vodiča autobusu.
Svojho času ho bolo všade – telka, rádio, pódia – až sa zdalo, že tu bude navždy. A potom zrazu nebol. Nezostal po ňom pomník, len hlas, čo vie rozosmiať aj pritlačiť k múru jednou vetou.
Chýbajú nám títo Karlovia bez svätožiary. Študentom aj vodičom autobusu.
Takí, čo tu budú navždy


















Vložiť odpoveď