Vianoce sú taký citlivý sviatok na udalosti. Človek si vždy praje, aby ich nič nenarušilo, aby boli všetci spolu, zdraví a šťastní, nech je všetko “tak, ako má byť”… Pamätám si také Vianoce, celé detstvo. Keď sme s bratom a so psom Nerom kráčali do lesa v snehu po kolená a vyrezali prvý najotrasnejší stromček z otrasných. To bolo strašne smiešne doma. Boli sme s tatom a s mamou a vždy po večeri odniesli oblátky do maštale našim hospodárskym zvieratám, aby tiež vedeli, že sú Vianoce. To bolo šťastie, ktoré si vtedy nikto z nás zrejme vôbec neuvedomoval…
Pamätám si aj prvé Vianoce už bez tata. Pri stole len ja, mama a slzy. Pamätám si aj prvé také bez dedka. Pamätám si aj také, keď si mama 23.12. pri páde zo schodov zlomila obe nohy. Sviatky na pohotovosti a na chirurgii. Pamätám si aj tie, keď sme po štedrej večeri leteli na veterinu s našim 8-ročným psom, ktorému bolo veľmi zle a na druhý deň ho uspali navždy…
Vždy nevyjdú tak, ako si prajeme… ale všetci žijeme celý rok v nádeji, nech sú “také, aké majú byť” a hlavne, nech sa nikomu nič nestane. Prajem vám také a ak aj nevyjdu úplne podľa predstáv, život to tak vymyslel a my sa jeho lekciám musíme zas a znova učiť oddychujte a opatrujte sa, nech vám láskou voňajú vianočné dni.