Dnešný dátum je Dňom nespravodlivo stíhaných. A ja sa neubránim tomu, aby som si s pietou nespomenula na mojich najbližších, ktorí v 50. rokoch zažívali kruté stíhanie od eštebákov v celách Štátnej bezpečnosti i vo väzeniach, kam boli súdnymi rozsudkami odsúdení na roky ťažkého „pobytu“.
Kvetoslava Viestová – moja stará matka a zakladateľka odbojovej protifašistickej skupiny Flóra. Ing. Dušan Viest – môj starý otec, aktívny odbojár a zakladajúci člen Flóry. Miroslava Viestová – moja matka, členka Flóry. Dušan Viest ml. – člen Flóry, spravodajský dôstojník, aktívny účastník SNP, bojov o Telgárt aj bojov o oslobodenie slovenského územia na konci 2. svetovej vojny. A všetci boli stíhaní. Čo to znamenalo?
Môj otec v knihe spomienok V mene republiky si na jedno z vypočúvaní spomína takto: „Pritom som cítil, že mám ústa plné krvi, že sa mi tam po jazyku motajú aj nejaké zuby…. Pomaly som už prestával cítiť bolesť po jednotlivých úderoch. Cítil som, že ma šteklí v pravom uchu. To sa valila krv. Do očí mi tiekla krv a kde som sa pozrel, všade samá krv…“ „Snažil som sa nemyslieť na bolesť, lebo som cítil, že to by ma morálne zlomilo. Predstavoval som si, že je to všetko len sen, z ktorého sa prebudím a bude všetko v poriadku.“
Nasledovali však ďalšie a ďalšie výsluchy s čoraz rafinovanejšími metódami: „Zbadal som, že do miestnosti doniesli nejaké veľké kreslo. Žeby pre mňa? Bolo…, lenže nie na sedenie. Doniesli totiž ešte jedno také kreslo, mne prestrčili pomedzi nohy zviazané nohy a ruky železnú tyč (bol som v v tzv. kozelci) a na nej ma potom zavesili pomedzi tie kreslá. Stratil som zase vedomie a prebral som sa až na to, že som jednak cítil údery do hlavy, veľkú bolesť na rukách a zdalo sa mi, že letím. A ja som naozaj lietal, ale na tej železnej tyči.
Jeden z tých zabijakov sedel za mnou na stoličke, kopal ma do hlavy a ja som sa vrtel okolo tej tyče.“ V zásobe mali aj psychickú tyraniu. Človeka, ktorého súd odsúdil na štyri a pol roka, aj niekoľko nocí po sebe prišli vyvliecť z cely, zavliecť do kancelárie a z nejakého papiera čítať s vyškereným výrazom: „V mene republiky, boli ste odsúdený na trest smrti a teraz prišiel príkaz rozsudok previesť.“ Podobné mučenie zažívala aj moja stará mama, aj starý otec, ktorý bol už vtedy ťažko chorý… Moji najbližší neboli v tom sami. Takto nespravodlivo stíhaní boli v Československu v 50. rokoch tisíce doslova mučeníkov. Nesmieme na nich zabudnúť, aby sme histórii nedali dôvod zaznamenať, že sme sa stali imúnnymi voči nespravodlivosti, krutosti a neľudskosti.