Milý Ľubko, hoci s oneskorením, o to srdečnejšie Ti blahoželám. V predvečer Tvojej deväťdesiatky som večer „štrádoval“ cez Tvoju rodnú Žilinu, lebo tunel Višňové bol uzavretý. Bol som na turné, z ktorého som sa vrátil v sobotu v noci, preto meškám s gratuláciou.
Aspoň som mal viac času spomínať. Na mnohé chvíle, ktoré sme spolu strávili pri debatách, pri poháriku vínka, na krstoch kníh, na koncertoch Tvojej Katky, besedách, literárnych podujatiach.
Dokonca som sa vďaka Tebe kedysi pomotal aj v Mozartovom dome, či v búrlivých dňoch už takmer zabudnutých novembrových dní. Som za veľa vďačný Tebe aj Olinke, za Tvoju podporu a priateľstvo. Najmä Ti však vďačím za to, čo si vytvoril, za Tvoje nádherné básne, preklady, divadelné hry, romány. Už si v našej histórii a nikto Ťa z nej už nevymaže.
Mimochodom po prečítaní Van Stiphouta pred pomaly päťdesiatimi rokmi som si povedal, že takýto román by som raz chcel napísať. Zatiaľ sa mi to nepodarilo, ale určite sa to raz stane. Keď sa francúzskeho básnika a filozofa Bernarda de Fontenella pri príležitosti deväťdesiatky pýtali aké boli najkrajšie okamihy jeho života odvetil: „Hádam ešte prídu, mám len deväťdesiat.“
A dožil sa takmer stovky! Milý Ľubko, verím, že stále hľadíš dopredu a premýšľaš nad krásou dní, ktoré Ťa čakajú. Držím Ti palce a želám Tebe a Tvojim blízkym len to najlepšie.
