Teraz naštvem celú svoju bublinu. Ale… Mám rada veľkú noc, šibačku, oblievanie, vajíčka, kuriatka, zajačiky… samozrejme pod podmienkou, že sa nejedná o násilie, a že každá vyšibaná žena s tým súhlasí.
Asi to vychádza z môjho detstva. Moja babička bola z Terchovej. Veľká noc bol čas, kedy sme sa všetci zišli v jej obrovskom dome, a vo veľkonočný pondelok sa spustilo šialenstvo. A to totiž- všetci oboievali všetkých. A kvantami vody! Od 6 ráno som si chystala fľaše a kýble vody po celom dome na tajné miesta. Môj obľúbený flek bol na schodoch, čo viedli na povalu. Nik ma nevidel, ale každý popod ne prešiel keď ráno išiel na záchod. A schytali to. Ženy, muži, všetci. Nerobili sa rozdiely.
Keď sme boli všetci totálne premočení, nabehli chlapi s korbáčmi a vyšibali nás. Jemne, symbolicky. Žiadne násilie. Len sranda a divný pohanský zvyk. Žiadne porušovanie ženských práv. A keď prili cudzí šibači, tiež to nerobili bolestivo. Akurát používali smradľavé voňavky. Ja som sa ako dievča na to tešila. O to vačšie bolo moje prekvapenie, keď som sa osamostatnila a bola v Bratislave. Neprišiel ma vyšibať NIKTO. Prvú a druhú veľkú noc som plakala. Myslela som si, že nikomu nestojím za žiadnu pozornosť. Kde sú všetci krčmmoví kamaráti?
Potom mi bolo vysvetlené, že v Bratislave už sa šibať nechodí. Ženám to vraj vadí a keď náhodou nejaký chlap ženu poleje, vrhne sa naňho feministický a ľudskoprávny džihád. Prestala som teda plakať a na veľkú noc sa vždy aj tak niekam odtrepem preč nech mi neni ľúto, že ďalší slovenský zvyk podľahol politickej korektnosti, namiesto toho, aby sa napríklad hovorilo o tom, že akákoľvek aktivita musí mať súhlas všetkých.
Čiže áno, keď ma uvidíte na veľkonočný pondelok, môžete ma decemtne nebolestivo vyšibať, a obliať studenou vodou. Môžete ma aj švacnúť do vane ľadovej vody, dokonca radšej ako smradľavú voňavku. Možno vám to ale vrátim. Potom vám dám vajce. Zasmejeme sa. A mne bude lichotiť, že si na mňa niekto spomenul.