Milan Fiľo je nezastaviteľný. O tom, že mu ide karta v podnikateľskej činnosti sme písali nedávno, no k jeho menu už mnoho rokov patrí aj prívlastok filantrop. Vieme o tom, že vlastní Divadlo Hybernia, že je suverénne najväčším podporovateľom kvalitného umenia a práve dnes, keď by sa prestížny slovenský virológ Vladimír Krčméry dožil 65 rokov, je na mieste pripomenúť, že práve Milan Fiľo bol jeho najväčším podporovateľom pri budovaní kliník v Afrike a liečbe pacientov. Samozrejme, nechýbal ani pri jeho poslednej rozlúčke.
“Bol to velikán. Patril medzi najväčších ľudí, ktorí sa narodili na slovenskej zemi. Zachránil tisíce životov, státisíce detí. Vážim si jeho priateľstvo, bol pre mňa jedným z najbližších ľudí. Osemkrát mi zachránil život. Po pánovi profesorovi mi zostanú neobyčajné spomienky na spoločné projekty v Keni, Sudáne, v Bosne, ale aj doma na Slovensku. Bude tu veľmi chýbať. Česť jeho pamiatke!” vyjadril sa vtedy s veľkou pokorou a úctou na adresu priateľa.
Dnešný deň, kedy by mal Vladimír Krčméry polgulaté jubileum, oslávil Milan Fiľo skutočne svojsky, spôsobom jemu vlastným. Pomocou mladému handicapovanému umelcovi Martinovi Balogovi k dosiahnutiu jeho veľkého sna. Tým je obrovský koncert s názvom Na krídlach hlasov s 20 členným zborom a orchestrom. Vďaka finančnej podpore pána Fiľa, mladý muž ohlásil premiéru programu, ktorá sa bude konať v Prešove 29.10.2025.
Martin zo stretnutia odchádzal plný emócii, ktoré vyjadril aj na sociálnych sieťach. „Milý priatelia, dnes som zažil deň, akých je v živote len pár. Ešte stále mnou lomcujú veľmi silné emócie. Podarilo sa mi stretnúť a pozhovárať sa s veľmi vzácnym a milým človekom, pánom Milanom Fiľom. Tento majiteľ môjho vysnívaného divadla Hybernia a tiež znalec a podporovateľ ozajstného umenia, sa rozhodol tentoraz podporiť aj náš koncertný projekt, Na krídlach hlasov. S veľkým 20 členným zborom a orchestrom ho uvedieme v Prešove 29.10.2025.
To, že z množstva iných hodnotných podujatí sa pán Fiľo rozhodol podporiť práve nás a navyše nám ponúkol ďalšie vystúpenia, je pre nás, všetkých zúčastnených veľmi zaväzujúce. Verím, že spolu vytvoríme nádhernú a emotívnu atmosféru na ktorú budeme veľmi dlho spomínať. Som skutočne poctený. Konečne niekto, kto mi dokázal, že moje úsilie má zmysel. Z veľkej úcty a vďaky som pánovi Fiľovi namaľoval obraz s názvom Múza Umenia. Maliarskym majstrom, ktorých má pán Fiľo rád, sa iste nevyrovnám, ale maľoval som ho s veľkou láskou a verím, že ho aspoň na moment potešil.“
Martin Baloga si už vo svojom mladom veku prešiel väčším utrpením, ako si ktokoľvek z nás dokáže predstaviť. Šťúply mladík, ktorý sa narodil len s jednou rukou, pochádza z detského domova v Prešove, kde žil so svojou sestrou dvojičkou. Súrodenci boli vystavení nepredstaviteľnému peklu, tyranie a šikany v čase, keď sa ocitli v pestúnskej starostlivosti.
„Adoptovali si nás, keď sme mali dva mesiace. Zo začiatku to bolo fajn, no keď sme mali šesť rokov, spravili si z nás sluhov. Od štvrtej rána sme pracovali na ich veľkej farme a viac ako sýti sme boli bití,“ súka zo seba Martin Baloga. Poznačený minulosťou sa snaží o nový život. Prenasledovaný nočnými morami na súkromnom konzervatóriu študuje spev populárnej hudby a klavír. Má však aj herecké ambície. Vidieť ste ho mohli napríklad v seriáli Dunaj, k vašim službám.
Martin Baloga musel o svoju pravdu bojovať mnoho rokov. Najprv zo strachu pred bitkou, ktorou sa mu vyhrážali pestúni mlčal, neskôr napriek tomu, že ukazoval stopy po násilí, mu nikto neveril. Dnes za pomoci psychológov a právnikov podal na niekdajších pestúnov trestné oznámenie za týranie blízkej a zverenej osoby. Všetko začalo nevinne. Manželia, majitelia veľkej farmy so zvieratami si k svojim dvom vlastným deťom adoptovali ďalšie štyri z detského domova. Dve sestry a dvoch dvojmesačných súrodencov, dvojičky Martinu a Martina. Vyslúžili si tým obdiv okolia, no s odstupom času si utrápení tínedžer myslí, že im išlo len o peniaze, teda prídavky na zverené deti.
Zo začiatku sa vo veľkej rodine cítil dobre. „Trvalo to do šiestich rokov. Hovoril som im ocko a mamka, potom nám to zakázali. Prešli sme teda na ujo a teta, no aj to si neskôr neželali, tak sme ich oslovovali pestún a pestúnka,“ hovorí ďalej. Na farme im podľa jeho slov začínal budíček väčšinou o štvrtej ráno. „Skôr ako sme išli do školy, museli sme stihnúť obriadiť statok a nakŕmiť kozy, kravy, pštrosy, poníky, ovce, či sliepky. Na učenie veľa času nebolo. Do školy som chodil maximálne vyčerpaný a hladný,“ vraví. Zarážajúce je, že učiteľka si na svojich dvoch žiakoch nič podozrivé nevšimla. „Pestún ma topil v jazierku, zhodil zo schodov, škrtil na šnúre od kľúčov a dolámal na mojej hlave nejednu varechu. Keď bol pre niečo nahnevaný, v mrazoch nás so sestrou vyzliekol do ponožiek a spodnej bielizne. Museli sme sa skrývať zahrabaní v senníku medzi zvieratami,“ vyratúva neľudskosti, ktorým musel so sestrou čeliť.
V škole o trápení dlho mlčal. „Bál som sa niečo prezradiť a keď som neskôr povedal, že ma bijú, nikto mi neveril. Som polovičný Róm a učiteľka to mne aj ďalším dvom mojim spolužiakom vždy pripomínala. Stále nás pred celou triedou karhala, zosmiešňovala a hovorila, že budeme robiť vždy len verejno prospešné práce,“ poukazuje na pomery. „Raz som jeden taký jej výstup už nevydržal a chcel som s plačom utiecť z triedy. Nechcela mi to dovoliť. Handrkovali sme sa o kľučku na dverách, keď v jeden moment vopchala ruku medzi zárubňu a dvere. Pribuchol som a zlomil jej tým kostičku pri zápästí. Ale nijako to neriešila. Vedela, že keby to oznámila, musela by opísať čo tomu predchádzalo a ako ma vyprovokovala. Videla to celá trieda,“ hovorí.
Väčšiu empatiu ako u učiteľky, pociťoval od svojich spolužiakov. „Bolo to také zvláštne. Mal som medzi nimi kamarátov, aj keď som ich neraz okradol. Zobral som im peniaze, ale aj keď sme boli malí, chápali, že ma k tomu dohnal ukrutný hlad. Stávalo sa, že som nemal v ústach nič celý víkend. Deti sa so mnou občas podelili o desiatu,“ spomína.
Ako desaťročný sa na svoje zúfalstvo pokúsil upozorniť tým, že sa porezal na kýpti. „Bol som hladný. Dúfal som, že ma vezmú do nemocnice a dajú mi tam najesť. Ošetrili ma tam a vzali na psychiatriu. Bavili sa so mnou rôzni sociálni pracovníci, ale nevadilo mi to. Bol som šťastný, že nie som doma a mám čo jesť,“ hovorí.
Bol presvedčený, že jeho život nabral lepší spád a umiestnia ho do detského domova. „No jedného dňa si pre mňa prišiel pestún. Povedal som, že ak ma vrátia do tej rodiny, radšej sa zabijem. Utiekol som a zas som sa porezal. Hľadala ma aj polícia. Zas ma umiestnili na psychiatriu a po niekoľkých dňoch som sa dostal do krízového centra,“ opisuje.
Ani tam sa necítil v bezpečí a bez toho, aby si to sám uvedomoval, potreboval odbornú pomoc. „Bola tam jedna mníška, ktorá na všetkých neustále strašne kričala a občas rozdávala aj facky. Nebolo to také hrozné, ale ja som si pri každom jej výpade predstavil pestúnov,“ vyťahuje ďalšiu spomienku.
Neskôr ho umiestnili do reedukačného centra. „Tam mi riaditeľ stále hovoril, že mám len problém so sebaovládaním a že tam nemám čo robiť. Po roku a ôsmych mesiacoch mi konečne vybavil detský domov. Aj tu ale musel prejsť náročnou adaptáciou. Nevedel som čo so sebou, tak som sa rezal. Veľmi mi pomohli dobré tety a pani psychiatrička ku ktorej stále chodím. Pomohli mi aj ísť na políciu a podať trestné oznámenie. Dúfam, že s mojimi niekdajšími pestúnmi sa už stretnem len na súde,“ nádeja sa. Jeho sestra niekdajšie trápenie vyriešila po svojom. „Bola vypovedať na polícii, ale už sa k tomu nechce vracať,“ hovorí.
V súčasnosti prešiel na košické súkromné, hudobno dramatické konzervatórium, pretože sa túži uplatniť ako herec, spevák a muzikant. Najnovšie sa začal venovať aj dirigovaniu. „V septembri sa kvôli tomu idem stretnúť s pánom dirigentom Júliusom Selčanom,“ prezrádza.
Za veľký zážitok tiež považuje účinkovanie v úspešnom televíznom seriáli Dunaj, k vašim službám. „Z Prešova som pricestoval na casting do Bratislavy, kde ma hneď obliekli do robotníckeho oblečenia a poslali pred kameru. Zaradili ma medzi stavebníkov, ktorí spadli z lešenia. Privážali nás do nemocnice, mali sme sa tváriť dezorientovane a mne nakázali aj odpadnúť. A to boli moje dve sekundy slávy,“ smeje sa.
Ešte viac by si chcel zahrať v seriáli Nemocnica. „Ako dobrovoľník som v Červenom kríži. Vďaka tomu, že som si ešte u pestúnov vytvoril pekný vzťah k zvieratkám, pracoval som ako sprievodca aj v Zoologickej záhrade Familly park v Liptovskom Mikuláši. Chcel by som v živote dokázať čo najviac a byť osožný pre čo najviac ľudí. Presne tak ako napríklad pán Milan Fiľo. Je mi a nielen v tomto veľkým vzorom. Všetko zlo čo som zažil, ma teraz poháňa ešte viac dopredu. Už nepotrebujem nikomu nič dokazovať. Myslím, že už som dokazoval dosť. A tiež sa už nebudem hrať na niekoho, kým nie som, len aby som zapadol do kolektívu. Som aký som a keď ma nevedia prijať takého aký som, bohužiaľ tam to končí. V súčasnosti sa celkovo snažím pozerať aj na iné uhly pohľadu. Vypočujem si názor, aj kritický, viac počúvam druhých a som rád že si dokážem priznať chybu. Všetko, čím som si prešiel, ma posúva tam kde som teraz,“ uzavrel s pokorou.