Mala som ruky biele od cukru, zvonil telefón, sprvu som nevedela, kde ho hľadať, ale pohľadať ho treba, je Nový rok, ktosi na mňa myslí a chce mi zavinšovať šťastie, zdravie, lásku, dlhý život. Zdvihla som ho a nadýchla sa, ale Karol sa nadýchol skôr a povedal, zomrela Magda. Ach Bože, myslím si, ach Bože.
Pamätám si, ako som kedysi dávno volala Karola do divadla na predstavenie absolventov a on mi povedal, prídem aj s kamarátkou, a priviedol krehkú usmiatu starenku a prvý dojem bol hotový, toto je dáma plná radosti. Toto je Magda Rúfusová, predstavil ju a ja som stratila pôdu pod nohami a chcelo sa mi plakať, mysliac na jej Zuzanku, Zuzanku múzu, jedinú dcéru, nadosmrti dieťa, kvôli ktorej sa musela usmievať. Potom sme šli hore Palisádami a uličkami až k domu, v ktorom kedysi žili traja. Tu žijem teraz sama, povedala. A tam je Milanova izba, pozrite, jeho stôl a jeho knihy a jeho sveter na stoličke a jeho fotka v zašlom ráme, no povedzte, či to nebol krásny chlap.
Vytiahla nečitateľný ročník tokajského a čosi slané, nechoďte ešte, kedysi sme mali plný dom, chodievali sem všetci. Chodievali k nim všetci, všetkých ich poznáme z učebníc a všetci sú dávno mŕtvi, odišli jeden po druhom, iba ju tu nechali.
Som stará, vravela, všetko ma bolí, chrbát, nohy, život.
https://www.youtube.com/watch?v=K0k5UPPQi3U&list=RDK0k5UPPQi3U&start_radio=1
Magda Rúfusová odišla, začínam to chápať a ešte aj to, že sa tak zavŕšilo jedno z najneviditeľnejších a najradikálnejších diel slovenskej kultúry, ona sama je to dielo, nikde nezapísané. Bez nej by nevznikli všetky tie, pod ktorými je podpísaný jej veľký muž. Bez nej by poézia Milana Rúfusa neobsahovala svoj najhlbší register, pretože Magda bola jeho stredom, neviditeľnou mierkou jeho sveta. Bola jeho svedomím, koreňom, ktorý ho držal v zemi, aby sa nezlomil pod váhou metafyzických otázok.
Ich spoločný osud poznačila ťažko postihnutá Zuzanka a Magda ho prijala ako definitívne povolanie. Magda Rúfusová bola etickým fundamentom manželovho básnického sveta. Nemilosrdne verná jej potrebám a jeho potrebám, tomuto domu, na stole lieky, na sedačke vysedené vankúše, za oknami tma.
Ukáže mi Zuzankinu izbu, na stenách obrazy, fotky, schodisko upravené tak, aby umožňovalo pohyb invalidného vozíka. Nikdy sa nemodlím, už sa nemodlím, hovorí mi Magda a ja jej verím a hovorím jej, vy sa už nemusíte, celý váš život je modlitba.
Pred mesiacom som jej odniesla obed, Karol potom umyl riad a odložil taniere. Madam, keď vás zbadám, na riť padám, povedal jej na privítanie katolícky kňaz, otvárajúc náruč. Tak padnite, povedala mu a on si poslušne sadol na posledný schod.
A teraz mi volá, hovorí mi, počkala ma, dal som jej posledné pomazanie a ona potom dodýchala. Odprevadil si ju do neba, myslím si a plačem, dnes je Nový rok, tak veľa šťastia Karol, šťastný Nový rok, pohreb bude pondelok, prídem, akoby nie.
A skladám telefón, ruky mám biele od cukru, musím si utrieť tvár a oči a vdýchnem vôňu vanilky a ešte čohosi krásneho a definitívneho, čo je naveky v Rúfusových básňach, od čoho je nám dobre a sladko, akoby od cukru.