Chalani by chceli mať takého kamaráta, baby takého frajera. Má len šestnásť rokov, pochádza z malej dediny Kráľová pri Senci a jeho život mu dnes možno závidí nejeden slovenský rovesník. Žije medzi Slovenskom a Egyptom, navštevuje medzinárodnú americkú školu, trénuje na motokárach, pretekal v Dubaji a otvorene hovorí, že raz chce sedieť vo formule. Lenže za lákavou predstavou slnka, mora, adrenalínu a veľkých ambícií je aj veľa driny, odriekania, kilometrov na cestách, rodinných investícií a tlaku, ktorý by nezvládol ani každý dospelý.
Richard Martinkovič má cieľ, ktorý znie na prvé počutie odvážne až trúfalo. Chce sa dostať do sveta profesionálneho motoršportu a časom pretekať ako pilot formuly 1. Vie, že tam sa už hrá o úplne iné peniaze. „Časom túžim presedlať na formulu. Tam najhorší jazdec zarobí aj vyše milióna eur ročne,“ netají vysoké ambície.
Na začiatku pritom bol len malý chlapec, ktorý doma s otcom pozeral preteky a sníval o rýchlosti. „S otcom sme v televízii sledovali formulu a keď som bol väčší, chodili sme sa naháňať na motokárach. Už vtedy som ho porážal. Vzal ma potom aj na preteky Formuly do Rakúska,“ spomína tínedžer na zoznamovanie s adrenalínovým športom.
Už vtedy ho motory fascinovali. Lenže jazdenie na motokárach nie je lacná záľuba. V Európe ide o mimoriadne náročný šport, ktorý rodinu môže stáť desaťtisíce eur. O profesionálnej kariére mohol Richard dlho len snívať. Všetko sa zmenilo až vo chvíli, keď sa jeho rodina rozhodla pre krok, ktorý jemu samému najskôr vôbec nevoňal. Odsťahovali sa do Egypta.
Do Hurghady najskôr chodili len na dovolenky. More, slnko a exotika ich očarili. Potom prišli aj praktickejšie úvahy. „Vždy sa nám tam veľmi páčilo a keď rodičia zistili, že v Egypte sa dá aj dobre investovať a zarábať na prenajímaní nehnuteľností, išli do toho. Po čase rozhodli, že tam pôjdeme na dlhšie a strávime tam celý školský rok. To sa pretiahlo, dnes sme tam už tri roky,“ prezrádza Richard.
Ako dvanásťročný chlapec však odchod zo Slovenska neprežíval ako veľké dobrodružstvo. Práve naopak. Vytrhli ho z prostredia, ktoré poznal, od kamarátov a zo života, na ktorý bol zvyknutý. „Bolo to veľmi náročné. Hlavne prvý polrok som veľmi protestoval a prosil rodičov, aby sme sa vrátili. Našťastie to nevzdali a ja som veľmi rád. Keby som nežil v Egypte, určite by som nejazdil na motokárach. Všeobecne život tam ma zocelil po všetkých stránkach. Chodím na americkú medzinárodnú školu, veľmi ma to v živote posunulo,“ uvažuje.
Práve Egypt, ktorý najskôr vnímal ako nútené vytrhnutie zo života, mu otvoril dvere k svetu, ku ktorému by sa na Slovensku dostával oveľa ťažšie. Všetko sa začalo úplnou náhodou na sociálnych sieťach. „Raz na mňa na instagrame vybehol príspevok nejakého pretekára z Egypta, ktorý drží v ruke víťazný pohár a máva egyptskou vlajkou. Povedal som si, že mu skúsim napísať a spýtať sa ho na možnosti trénovania v Egypte. Prekvapujúco sa mi ozval a dal mi kontakt na tamojšieho trénera. Bez toho, aby o tom vedeli rodičia, som mu s malou dušou napísal, že mám 13 rokov, že som Slovák žijúci v Egypte a mám veľkú lásku k jazdeniu na motokárach. Pýtal som sa ho na možnosti a podmienky toho, aby ma trénoval,“ spomína.
Odpoveď prišla rýchlo. A s ňou aj prvý tvrdý náraz reality. „Telefonovali sme spolu, hoci som vtedy ledva rozprával anglicky. Povedal mi, že s trénovaním nie je problém, že to stojí mesačne 300 eur a že to prebieha pri Káhire, kde majú vybudovanú trať. A to bol veľký problém, pretože Kahira je z Hurghady vzdialená asi 500 kilometrov,“ hovorí.
Richard napokon rodičom priznal, že si všetko zisťoval sám. Nadšení neboli. Zdalo sa im to ako ďalší chlapčenský sen, ktorý môže rodinu stáť veľa peňazí a energie. Lenže potom si naplánovali výlet do Káhiry. „Bol apríl a my sme sa chystali ísť si pozrieť pyramídy a pamiatky. Opäť som spomenul pred rodičmi, že keď už tam ideme, chcel by som zájsť aj za tým trénerom a vidieť akú majú trať. Otec napokon súhlasil a povedal, že si to nejako skombinujeme,“ vracia sa Richard k momentu, ktorý mu zmenil život.
Na trati sa stalo niečo, čo prekvapilo nielen jeho rodinu, ale aj samotných závodníkov Egypťanov.
„Keď sme tam prišli, mali akurát tréningový deň a pretekali. Dali mi motokáru a dohodli sme sa, že to skúsim aj ja. Všetkých chalanov, ktorí tam pretekali už niekoľko mesiacov a dokonale poznali trať, som predbehol a porazil. Všetci z toho boli hotoví. Uznali, že som pre nich dobrá konkurencia. Tréner povedal otcovi, že mám veľký talent a mal by som v tom pokračovať,“ spomína ďalej.
Od tej chvíle už nešlo len o detské nadšenie. Rodičia museli začať brať synovu vášeň vážne.
„Sadli sme si s trénerom a uvažovali čo ďalej. Vysvetlil nám, že je nutné, aby som si spravil 7 mesačný kurz po ktorom získam licenciu na to, aby som sa mohol zúčastňovať pretekov IAME, ktoré sa konajú po celom svete. Zhodou okolností vtedy IAME prvýkrát usporadúvali aj v Egypte. Tréner povedal, že je možnosť kúpiť si svoju vlastnú profesionálnu motokáru a odjazdiť tento šampionát. V prípade dobrého umiestnenia by som postúpil na celosvetové finále do Saudskej Arábie, kde jazdia najlepší jazdci celého sveta,“ hovorí.
A tak sa začal kolotoč, ktorý by unavil aj dospelého profesionála. Každý mesiac tréningu stál rodičov 300 eur. K tomu cestovanie. Z Hurghady do Káhiry približne 500 kilometrov a potom späť ďalších 500. Každý týždeň.
Nutnosťou bola aj vlastná motokára. „Tak sme ju teda kúpili za 10 000 eur a povedali sme si, že ideme do toho,“ prezrádza Richard.
Peniaze to neboli malé, ale v porovnaní s Európou išlo stále o priaznivejšiu cestu.
„Pre porovnanie, keby som chcel celú sezónu absolvovať s profesionálnym trénerom v Európe a reprezentovať Slovensko z domáceho prostredia, vyšlo by nás to aj na vyše 100 000 eur,“ prekvapuje.
Richard bol v Egypte nováčik. Lenže na trati to tak nevyzeralo. Do šampionátu IAME vstúpil sebavedomo a skončil spôsobom, ktorý sa nedal prehliadnuť. „Bolo to celkom náročné. Súťažili skutočne dobrí jazdci, ale pomerne jednoducho som ich porazil a vybojoval som si svoju vstupenku na preteky do Emirátov, kde sa súťažilo v Dubaji.“
Lenže v Dubaji sa slovenský tínedžer ocitol v úplne inej pozícii. Väčší tlak, lepší jazdci, kamery, komentátori, iné zázemie a napokon aj technické problémy. „Bol to pre mňa celkom stres. Nepodarilo sa mi tam dopraviť moju motokáru, takže som súťažil na požičanej. Ukázalo sa, že má dosť technických problémov a a ja som navyše poriadne nepoznal trať. Iní jazdci tu už súťažili celé roky, ja som sa s ňou zoznamoval dva dni pred pretekmi. Navyše všade boli televízne kamery. Išlo o priamy prenos s komentátormi, ktorí všetko sledovali. Bol to dosť veľký tlak, ale povedal som si, že idem bojovať o prvú desiatku. Nakoniec som skončil na 12 mieste. Keby som mal vlastnú motokáru, mohlo to byť lepšie, ale som spokojný,“ uvažuje.
Pre chlapca, ktorý bol zvyknutý vyhrávať, to bol aj prvý veľký psychologický test. „Doteraz som vždy vyhrával a zrazu sa ukázalo, že niekto je ešte lepší ako ja. Celkom ma to prekvapilo,“ smeje sa.
Dnes Richard rieši, čo bude ďalej. Pôvodne si plánoval zabezpečiť ďalšiu motokáru, ktorú by mal zaparkovanú v Dubaji, no súčasné vojnové nepokoje a napätie v regióne, jeho plány skomplikovali. „Trénovanie na ďalšiu sezónu obnáša 14 víkendov v Dubaji. Tieto preteky IAME mi môžu pomôcť kvalifikovať sa na svetové finále, ktoré sa vysielajú po celom svete a majú obrovskú sledovanosť. Môj otec ma chce podporovať, ale uvidíme ako sa to všetko v týchto napätých časoch vykryštalizuje,“ krčí ramenami.
Kto si myslí, že motokáry sú len zábava pre chlapcov, ktorí majú radi rýchlosť, veľmi sa mýli. Richard opisuje svet, v ktorom rozhodujú kilogramy, psychika, disciplína aj schopnosť udržať nervy na uzde.
„Keď sedím v 120 km rýchlosti v motokáre, svet je úplne iný. V jednej sekunde v zákrute cítim preťaženie, ktoré sa rovná dvojnásobku mojej váhy. Pred závodmi jazdcov preto vždy vážia. Berie sa to veľmi zodpovedne. Keď máme stanovené, že spolu s motokárou môžeme mať najviac 160 kilogramov a niekto má o deko viac, okamžite ho diskvalifikujú. Ja som preto za posledného pol roka schudol asi 13 kilogramov,“ prekvapuje.
Rovnako tvrdé sú aj pravidlá správania. Na trati sa môže stať čokoľvek. Niekto vás vytlačí, nabúra do vás, poškodí vám motokáru. Lenže emócie musia podľa jeho slov zostať pod prilbou.
„Niekedy som až príliš temperamentný a výbušný. To bola tiež vec, ktorú som sa musel naučiť ovládať. Keď ma niekto vytlačí z dráhy, alebo do mňa havaruje a rozbije mi motokáru, môj otec to bude musieť platiť, ale ja musím ostať úplne pokojný. Nesmiem ani len rukou rozhodiť. Zanadávať si môžem maximálne do prilby. Aj naposledy sa mi v Dubaji stalo, že ma jeden nabral zozadu. Nesmel som nijako reagovať, pretože všetko majú pod kamerami. Je tam minimálne 5 ľudí, ktorí všetko sledujú a aj to najmenšie zlyhanie trestajú. Keď niekomu nepodáte ruku, alebo sa na neho len zle pozriete, hneď máte diskvalifikáciu za nešportové správanie,“ opisuje tvrdé pravidlá.
Všetko zatiaľ financuje jeho otec. Náklady však rastú. Profesionálna výbava, tréneri, cestovanie, technika, preteky. Preto Richard hľadá aj sponzorov.
V Egypte sa musel zžiť aj s diametrálne odlišnou kultúrou, náboženstvom a pravidlami na aké bol zvyknutý na Slovensku. Zo začiatku ho mnohé zo zvyklostí dokázali vykoľajiť, dnes už všetko berie s odstupom.
Dokáže si poradiť aj s otravnými miestnymi predajcami, ktorí našincom často svojou neodbytnosťou lezú na nervy. „Ja im hovorím egyptské muchy. Odoženiete ich a o chvíľu sú späť. Niekedy sú fakt otravní, idú stále dookola. Ale keďže už vieme základy arabčiny, viem im povedať, aby ma nechali tak. Keď zistia, že nie som len turista, dajú pokoj,“ hovorí.
V moslimskej krajine si uvedomuje aj hranice, ktoré sa na Slovensku zvyčajne neriešia s veľkou vážnosťou. Hoci priznáva, že ako Európan je pre miestne dievčatá zaujímavý, vzťahy tam podľa neho narážajú na jasné pravidlá viery a rodinného prostredia. „Je vylúčené, aby som sa ja ako kresťan dal dokopy s moslimkou, alebo naopak moslim s kresťankou. To v žiadnom prípade. Platí to nielen pre manželstvo, ale aj obyčajný vzťah, alebo randenie. Jedine, že by som konvertoval a to u mňa určite nehrozí,“ podotýka.
Ani Červené more, ktoré turistom často pripomína pohľadnicu, pre neho nie je len miestom bezstarostného oddychu. Richard hovorí, že pri kúpaní treba rešpektovať miestne upozornenia aj obdobia, keď sa pri pobreží môžu objaviť žraloky.
„Sú sezóny žralokov, keď rodia, vtedy to môže byť pomerne nebezpečné. Keď príde k útoku, väčšinou je to ale preto, že ľudia boli tam, kde nemali byť a robili veci, ktoré nemali robiť. Hovorím o kŕmení rýb, alebo močení do mora. Pozor na to. Pach moču privoláva žralokov,“ upozorňuje na záver.