Paľo, ten čo nám zanechal svoju lásku…
Pri každej rozlúčke nastane ticho. Tentoraz to neplatí. Pretože odišiel hudobník, dirigent a skladateľ Pavel Zajáček, ale najmä dobrý človek, ktorý po celý svoj život napĺňal práve to ticho svojou hudbou.
S Paľkom sme sa stretli v prostredí niekdajšieho Zväzu skladateľov ako mladí adepti hudobného umenia. Obaja sme boli na začiatku našej hudobnej cesty. Napriek tomu, že každý si vybral svoju vlastnú hudobnú lásku, mali sme niečo spoločné. Túžbu, aby sa naša práca dostala do uší poslucháčov, hudobnú verejnosť, na pódiá a do médií. Obom sa nám to podarilo.
Hudba má ešte jednu vlastnosť, možno aj výhodu oproti iným umeniam. Možno ju síce počúvať, ale nemožno ju chytiť do ruky ani sa na ňu pozerať. Patrí Nebu, ktoré si ju stráži pre každú príležitosť. Malý kúsok z nej nám na chvíľu požičia, aby sme ju na konci cesty vrátili späť. Zostane však po nej stopa skrytá v partitúrach, nahrávkach a v ušiach milovníkov hudby.
Preto napriek smútku nad odchodom Páľa do Neba nežialim. Naopak, teším sa, že nám, smrteľníkom naveky zostane Nebeská telefónna linka, po ktorej cez tóny, rytmy, dynamiku, či vibráta, budeme obaja neustále v spojení. On tam hore v Nebeskej kapele a ja zatiaľ tu, na Zemi, kde budem počúvať hudbu Pavla Zajáčka.
Paľko, česť tvojej pamiatke
Ľubo Belák