AUTOR: ERIK KOLLÁRIK
FOTO: ANTON ŠMOTLÁK
Kedysi patrila k najkrajším a najvyťaženejším herečkám u nás. Dodnes vyhlasuje, že divadlo nehrala, ale žila. Bolo pre ňu všetkým. Do histórie sa však Oľga Zöllnerová zapísala v roku 1957 najmä ako Posledná bosorka v prvom slovenskom farebnom filme.
Kariéru začínala Oľga Zöllnerová aj ako prvá československá Popoluška v dedinskom zájazdovom divadle. Písal sa rok 1953, keď sa práve narodila najslávnejšia predstaviteľka tejto úlohy Libuše Šafránková. „Nerada sa vraciam späť, ale boli to naozaj pekné roky. Hneď som dostávala kvalitné veľké úlohy. Po troch rokoch sa mi ozvali z Novej scény, že potrebujú mladú herečku a či vraj neprídem na konkurz. Prijali ma v septembri 1955,“ zaspomínala si pani Oľga pre týždenník Plus 7 dní, ktorému poskytla rozsiahly rozhovor.
Hoci dostávala ponuky aj z iných divadiel, odmietala ich. „Na Novej scéne som bola spokojná. Do mesiaca som mala aj dvadsaťpäť predstavení. Neuveriteľné. Nikdy v živote som nemala problém ani s textami. Na šepkárku som sa obrátila len raz, keď Vlado Müller v Tartuffovi pomotal náš dialóg. Hlavou som ju nenápadne prosila o pomoc a pýtala sa jej, ako to ide ďalej. Ona pohotovo prstom ukázala, že fajn. Musela som z toho teda vykorčuľovať sama,“ smeje sa na zážitku, ktorý sa v divadelnom prostredí stal kultovým.
Krásne obdobie sa skončilo čistkami, ktoré v roku 1992 na Novej scéne nastolil jej vtedajší riaditeľ Ľubo Roman. „Chceli nabrať nových ľudí, tak sa zbavili všetkých dôchodcov. Bolo im úplne jedno, či niekto tridsať rokov hral: ‚Paní nesu vám psaní,‘ alebo ťahal všetky hlavné úlohy. Rodina si ma doma veľmi neužila. To ma nikdy neprestane mrzieť,“ obzerá sa do minulosti.
Ponížená Oľga sa už k profesii, ktorú tak veľmi milovala, nechcela nikdy vrátiť. „Prišli iné starosti. Starala som sa o chorú matku a potom aj o manžela, ktorý dostal alzheimera. Všetko, čo bolo predtým, som vypustila z hlavy.“ Takže keď sa v roku 2014 objavila v predstavení Novej scény Najstaršie remeslo, bolo to najmä zásluhou dcéry. „Ani neviem ako, ale Ingrid ma prehovorila. Na javisku som stála po dvadsiatich dvoch rokoch. Náhle som si uvedomila, že tam som doma. Nemala som žiadnu trému ani problém s učením textov,“ povedala nám o predstavení, v ktorom si zahrala vedľa Evy Landlovej, Idy Rapaičovej či Evy Márie Chalupovej.
Po prvej odohranej sezóne bola Oľga pripravená prijať ďalšie ponuky, no dala si operovať koleno. Zákrok nedopadol dobre a odvtedy si pri chôdzi pomáha paličkou. „Chodiť môžem, ale už si nemôžem čupnúť ani kľaknúť. A to je koniec. Mám toho dosť, skončila som. Prosím vás, veľa o mne nepíšte. Načo spomínať, treba sa pozerať vpred. Nechcem, aby si niekto myslel, čo sa tam tá stará pretŕča. Koľko bolo takých herečiek ako ja. Všetky sme hrali ako odušu a boli to nádherné hry. Pygmalion, Skrotenie zlej ženy, Slečna z Maxima, viac ako štyristo hlavných postáv…“ pripomína herečka na dôchodku významne.
Naposledy sme ju však stretli pred niekoľkými týždňami na vernisáži obrazov dcéry Ingrid Márie. „Maľuje nádherne, som na ňu veľmi pyšná. Talent zdedila po otcovi. Dnes preraziť je ťažké, ale jej obrazy hovoria za všetko,“ hovorí s hrdosťou matky.