Malajzia ponúka obrovské množstvo exotiky, no medzi najpríťažlivejšie a stále málo navštevované oblasti patrí severná časť ostrova Borneo.
Borneo je predovšetkým o exotickej prírode, no nájdeme tu aj niekoľko miest, ktoré stoja za to, aby sa ich človek nadýchol.
Najdôležitejším mestom celej severnej časti Bornea je Kota Kinabalu alebo, ako ho prezývajú domáci, KK. Kedysi dávno patrila celá oblasť pod správu brunejského sultána, no ako kráčali storočia, jeho moc sa oslabovala, a keď sa k pobrežiu priblížili lode pod vlajkou britského impéria, bolo rozhodnuté. Briti tu v zátoke Gaya založili prvé mestečko, no nikto vtedy nevedel, ako dlho bude žiť a čo z neho raz vyrastie. Drevené chatrče sa premenili na kamenné domy, tie narástli do výšky, rozliali sa celým pobrežím a dnes predstavuje Kota Kinabalu modernú metropolu tretieho najväčšieho ostrova sveta, kde žije viac ako 450-tisíc obyvateľov.
KK nie je o pamiatkach
Má v sebe zakliatu atmosféru exotiky, ktorá pulzuje jej ulicami a maličkými námestiami či pestrofarebnými trhoviskami. Za drevenou hodinovou vežou stojacou na vŕšku sa rozprestrie prázdne námestie padang, kde sa odohrával koloniálny život. Dnes si tu deti púšťajú šarkanov a naháňajú sa, zatiaľ čo starší muži sedia v tieni košatých stromov a zhovárajú sa pri pohári čaju s mliekom. Z tohto miesta vidno aj mešitu ozdobenú polmesiacom, aj čínsky budhistický chrám. Malajzia je síce oficiálne moslimskou krajinou, no žije tu veľká čínska menšina miešajúca sa s domácimi kmeňmi, Indonézanmi, Filipíncami a inými ázijskými národmi.
Borneo ako odveká križovatka námorných ciest vždy priťahovalo obchodníkov z celého sveta, a tak tu zostalo dedičstvo viacerých národov. Cez deň je v Kota Kinabalu horúco a vlhkosť zožiera návštevníkov aj domácich. Všetci túžobne očakávajú, kedy sa slnko ponorí do Juhočínskeho mora a ožijú večerné trhy. Mesto má aj moderné nákupné centrá, za ktoré by sa nemusela hanbiť nejedna európska metropola, lenže tradičné trhy sú niečo, čo domáci jednoducho milujú. Niekoľko rybárskych lodí kotví v zátoke a na jej druhej strane sa z mora vynárajú malé ostrovčeky národného parku Tunku Abdul Rahman. Trhovisko tiahnuce sa nábrežím sa ukrylo pod plachty a zovšadiaľ sa ozývajú hlasy. Exoticky pôsobiaci predavači ponúkajú azda všetko, čo sa dá vyloviť z mora. Z pultov vo vedľajšej uličke rozvoniavajú extrémne lacné ananásy, niekoľko druhov manga, papája, jackfruit, rambutany, melóny, banány a sem-tam niekto predáva aj kráľovský durian. Jeho zápach bude ešte dlho rezonovať v mysli, keď sa ho človek dobre nadýchne.
Nočný trh s jedlom preslávil Kota Kinabalu v celej provincii Sabah. Azda nikde inde nie sú morské príšery také lacné ako tu. Stačí si ukázať na homára, ktorý ešte ráno plával v mori, a kým inde ho predávajú bez problémov za sto dolárov, tu, na nočnom trhu, ho máte za tridsať. K tomu úsmev predavačky a pocit, že ste sa ocitli na najexotickejšom trhu celého Bornea.
Korytnačí ostrov
Na severovýchodnej strane Bornea sa udomácnilo mesto Sandakan. Aj ono kedysi patrilo Bruneju, neskôr sultánovi z ostrova Sulu, a keď prišli Briti, viedli tadiaľto obchodné cesty zo Singapuru do Číny. Naokolo celého Sandakanu je dažďový prales, a keď ho človek prekoná, odrazu sa vynorí panoráma Suluského mora, ktorého pobrežie zdobia domy tvoriace Sandakan. Práve odtiaľto sa vyráža na unikátny ostrov Pulau Selingan. Leží asi hodinu cesty v rýchlej lodi a miestni ho radi prezývajú Korytnačí ostrov.
Dostať sa na Korytnačí ostrov je fascinujúci zážitok, pretože leží v národnom parku, a tak je denný limit návštevníkov z celého sveta len niečo medzi 50 a 60 ľuďmi. Všetci, ktorí dostanú povolenie na návštevu, sa pozbierajú v malom provizórnom prístave a spoločne vyplávajú v troch či štyroch loďkách. Motor z auta prilepený na koniec lode je taký ohlušujúci, že nepočuť nič iné. Hluk zničí pokojnú idylku, no len do momentu, keď sa vypne a na horizonte sa objaví rajský ostrov levitujúci nad tyrkysovo modrým morom. Selingan je tak blízko Filipín, že ostrov, ktorý leží o niekoľko kilometrov vedľa, už patrí kresťanskej ostrovnej krajine. S tým občas súvisia aj problémy, pretože juh Filipín je moslimský, a tak sa v malajzijských vodách občas objavia novodobí piráti z Mindanaa.
Selingan je maličký, má len 17 štvorcových kilometrov a celý ho človek obíde dookola za polhodinku. Cez deň je neskutočne gýčový, pretože jeho pláže s bielym pieskom sú ľudoprázdne, more je priezračné a stvorené na šnorchlovanie a nad hlavami rastú štíhle kokosové palmy. Takto si človek predstavuje raj. Ostrov je neobývaný, no neustále tu žije niekoľko strážcov a personál starajúci sa o korytnačky a „korytnačie jasle“. Piesočnatá pláž je na mnohých miestach rozrytá pásmi vybiehajúcimi z mora. „To sú cesty, ktoré v noci vytvorili korytnačky,“ povie Rob, jeden zo strážcov parku. Na pobreží počuť, ako sa rozlieva ticho ostrova, stačí však vojsť do jeho stredu, do malého pralesa, a celým priestorom znejú cikády, hmyz a kto sa pozorne započúva, počuje, ako šuchoce napadané lístie. To znamená, že sa tam prechádza varan. Každý ich tu stretne a ocitnúť sa pár krokov od metrového varana je, akoby sa človek ocitol v ére jašterov. Dokonalé cestovanie v čase.
Na Korytnačom ostrove všetci túžobne očakávajú príchod noci. Vtedy sa totiž Selingan premení na prírodné divadlo, aké nemá vo svete páru. „Karety obrovské a vzácne karety zelené sem prichádzajú klásť vajcia každý jeden deň,“ dozviem sa. Na svete je niekoľko miest, kde by sme korytnačky vedeli pozorovať pri kladení, no len tu v Selingane a na okolitých ostrovčekoch sa divadlo odohráva každý jeden deň. Pod stromami sa na okraji piesočnej pláže usadila obrovská, takmer polmetrová kareta. Pod zadkom si vyhĺbila hlbokú jamu a o malú chvíľku ju začnú zapĺňať vajíčka o veľkosti pingpongovej loptičky. Neuveriteľné, koľko vajíčok v sebe kareta má. Strážcovia, ktorí sa starajú o hniezdo, ich napočítali 96! Každé jedno vezmú a „presadia“ do jasličiek, kde ich zakryjú pieskom, označia a ochránia pred varanmi. Zdá sa, akoby korytnačka pri kladení vajec plakala. „Neplače, lenže keď je dlhší čas mimo slanej vody, spraví sa jej okolo oka škrupina a vyzerá, že plače,“ ozrejmí pomyselné slzy strážnik.
Každý večer sem príde niekoľko kariet a stovky vajec sa zahniezdia, no každý večer sa ostrov teší aj novým maličkým korytnačkám. Tie sa vyliahnu počas dňa, strážnici ich pozbierajú a vždy pod rúškom tmy ich vypúšťajú do mora. „Robíme to v noci, aby mali malé korytnačky väčšiu šancu na prežitie,“ vysvetľuje Rob. „Hovorí sa, že až 90 percent malých kariet sa stane potravou pre niekoho väčšieho,“ uzatvára strážnik.
Niekde na ceste medzi mestami Kota Kinabalu a Sandakan leží neveľké mesto Ranau a pár kilometrov za ním oblasť zvaná Poring. Cestou z mesta Kota Kinabalu zaplní horizont magická hora Mount Kinabalu, ktorá je so svojimi 4 095 metrami najvyššou horou Bornea. Mnohí pod Mount Kinabalu prichádzajú, aby horu zdolali, v diaľke dokonca vidno aj chatu pod vrcholom.
Nebolo to tak dávno, keď medzi Kota Kinabalu a Sandakanom neexistovala žiadna cesta, pretože tu stál primárny dažďový prales. Ten Borneo preslávil a hovorilo sa, že kedysi pokrýval celý ostrov. Orangutany, obyvatelia pralesov, vraj mohli po korunách stromov prejsť z jedného konca ostrova na druhý bez toho, aby sa dotkli zeme. Dažďový prales tu je aj dnes, hoci už cítiť aj prítomnosť ľudí. Každých dvadsať minút sa akoby z jasnej oblohy spustí intenzívny dážď, no ako príde, tak odíde. Za Ranau však leží aj jedno z miest s menom Poring. Domáci si ho obľúbili natoľko, že im neprekáža cestovať sem dve či tri hodiny. Na prahu dažďového pralesa tu totiž leží niekoľko horúcich prameňov, kam sa chodia kúpať. Neprichádzajú sem len ľudia s vidinou horúcich prameňov, ale aj tí, čo chcú zažiť kúsok pralesného dobrodružstva.
Pre tých menej odvážnych ponúka Poring motýliu farmu, kde sa návštevník ocitne v obklopení vzácnych motýľov Bornea, často dokonca endemitov, no kto má rád vôňu adrenalínu, toho zláka Canopy Walkway. Predstavuje drevenú cestičku raziacu si cestu v korunách obrovitánskych stromov. Drevené mosty sa kolíšu vo výške 41 metrov a sú uchytené o hrubé kmene stáročných velikánov. Každý tak môže kráčať samotným srdcom dažďového pralesa. Cestičky sú široké tak, že po nich môže ísť maximálne jeden človek. Prvý krok je akoby nesmelý krok do prázdna, pretože sa drevené laty rozhojdajú a treba udržať rovnováhu. Kto má závraty alebo strach z výšky, nech ho ani nenapadne vybrať sa sem. Kráčate drevenou latou, hojdáte sa a pod nohami vám zurčí rieka a lietajú vtáci. Môže byť Borneo ešte viac exotické?
Najväčší kvet sveta
Len pár kilometrov za Poringom je oblasť známa tým, že sa tu objavuje najväčší kvet sveta menom raflézia, ktoré zdedila po sirovi Thomasovi Rafflesovi, modernom zakladateľovi Singapuru. Mnohé rodiny sa živia tým, že ju objavia na svojom pozemku a pri ceste si dajú značku s podobizňou rastliny, aby k nim každý trafil. Raflézia je parazit, a tak sa môže objaviť kdekoľvek. „Pre ľudí predstavuje raflézia zlatú baňu,“ hovorí Kumar. „Ak ju majú, nesmú nič pestovať alebo robiť niečo s pôdou naokolo, a tak im vláda preplatí stratený zisk,“ dodá. Podnikavci však vzácnu rafléziu „predajú“ turistom. Nie, samozrejme, ako celok, ale to, že sa na ňu môžu prísť pozrieť. „Desať dolárov,“ natiahne sa chudučká ruka majiteľovho syna. Desať dolárov pýtajú od každého, kto by chcel rafléziu vidieť. „Pozri, je tu deväť ľudí, to dostanú 90 dolárov len za to, že im na záhrade vykvitla raflézia, hoci je na Borneu priemerný plat okolo 350 dolárov,“ dodáva Kumar.
Natrafiť na rafléziu je však unikát. Jej kvet môže mať viac ako meter a je tak najväčším kvetom sveta. Po tom ako sa z čiernej „lopty“, ktorá predstavuje puk, vykľuje kvet, trvá len pár dní, kým odkvitne a premení sa na beztvarú masu. Aj preto je taká vzácna. Prvý či druhý deň nesmrdí, no kto sa s ňou stretne chvíľku pred jej koncom, tomu do nosa brnkne nechutný smrad zahnívajúceho mäsa. Stretnutie s rafléziou býva však vždy nezabudnuteľné.
Na dosah orangutanom
Približne 30 kilometrov od Sandakanu leží miesto, ktoré nevynechá takmer nikto, kto sa zatúla do malajzijskej časti Bornea. Azda najväčším symbolom celého ostrova je orangutan a tu, na mieste zvanom Sepilok, majú mnohí svoj domov. Sepilok predstavuje zaujímavý projekt na záchranu pôvodných obyvateľov Bornea a slúži ako útulok pre orangutany, ktoré sa zranili alebo ich našli opustené. Trvá niekoľko minút, kým prídeme na miesto kŕmenia. Orang utan znamená v malajčine človek z lesa. Zriadenec parku na drevenú podlahu umiestnenú na strome vysype košík ovocia. Hneď sa tu objaví niekoľko orangutanov a začnú si pochutnávať na banánoch. Z diaľky ich pozorujú makaky, ktoré čakajú, kým sa orangutany najedia, aby mohli skočiť na scénu ony. Poletuje tu zvláštny hmyz, niekoľko motýľov, z korún stromov sa ozývajú ťažko identifikovateľné zvuky, človeka nahlodáva vlhkosť, no každá sekunda strávená s orangutanmi stojí za to. Nielen s nimi, ale aj s ostrovom s exotickým menom Borneo.