„Trasiem plotom, nikto nevie o tom,
len sám Pán Boh z neba, že mi muža treba.“
Magické praktiky, ktoré sa viazali k dňu Ondreja (30. novembra), sa začali už v jeho predvečer. Z funkčného hľadiska sa zvyky na Ondreja pomerne výrazne orientovali k slnovratu a k nemu patriacemu zimnému novoročiu. Už v tento deň sa stretávame s úkonmi a predstavami, ktoré sa realizovali v niektoré z neskorších dní. Na Liptove chodili pastieri so zväzkom prútov, z ktorých si gazdiná jeden vybrala a pastiera ním po nohách vyšibala, aby bol pri pasení, ako sa vtedy vravelo rezký.
Celoslovenskú platnosť mal v deň Ondreja zákaz pradenia, čo sa odôvodňovalo tým, že by ovce mohli dostať motolicu, alebo že by sa vlk „zamotal“ do stáda. V Turci sa chlapi báli ísť na Ondreja rúbať do hory drevo, lebo verili, že by ich strom privalil. Z domu, v ktorom mali Ondreja nechceli nič požičať, pretože by ich vraj postihla škoda na majetku. Na Horehroní hádzali dievčatá Ondrejom staré hlinené hrnce do dverí. Na Orave sa zase mládencom odplácali katarínske žarty.
V rôznych obciach na Slovensku večer pred Ondrejom dievčatá vyvalili lavičky zapustené do zeme na priedomiach, zvalili plot a obloky zabielili vápnom, porúcali drevo naukladané pri podstení, odniesli z humna rezačku alebo iný nástroj. Položili ho do cudzieho, alebo vzali mládencom klobúk, opasok či inú časť odevu.
Deň Ondreja sa niesol aj v znamení veštby o vydaji, menej o ženbe. Tieto veštby vychádzali z predstavy, že osud človeka je v základných smeroch určený hneď pri jeho narodení a že každé dievča, ktoré sa raz vydá, má osudom určeného muža.
K bežným čarom patrilo varenie halušiek s lístočkami. Dievčatá nechali vo väčšej nádobe zovrieť vodu a hodili do nej kúsky cesta, v ktorých boli zakrútené lístočky s mužskými menami. Prvý kus, ktorý vyplával na hladinu vody, muselo dievča rukou šikovne vybrať a keď ho otvorilo, na lístku si prečítalo meno budúceho muža. V rôznych obciach na Slovensku sa varenie halušiek a zisťovanie budúceho ženícha odlišovalo.
Keď už dievčatá vedeli, ktorá sa za koho vydá, boli zvedavé, ktorá z nich bude ako prvá nevestou. Spôsob, akým to zisťovali bol veľmi jednoduchý. Vytvorili kruh, do prostriedku postavili kocúra a na ktorú sa najprv pozrel, mala sa aj najskôr vydať. Ak nevedeli s určitosťou určiť, ktorá to bola, priniesli ešte gunára, zaviazali mu oči šatôčkou a postavili do kruhu dievčat. Do ktorej ďobol, mala nádej, že pôjde k sobášu ako prvá.
Iným praktizovaným úkonom vešteckého významu bolo liatie olova, ktoré vystriedalo pôvodnejšie liatie vosku. V Turci muselo dievča, pre ktoré liali olovo, kľačať a držať misku so studenou vodou nad hlavou, druhé dievča zohrialo nad ohňom na kovovej lyžici olovo a roztopené ho vylialo cez ucho kľúča do misky s vodou. Podľa tvaru olovenej masy, ale aj tône, ktorú odrážala na stene, hádali, aké povolanie bude mať muž, za ktorého sa vydá. Ak napríklad olovo svojím tvarom pripomínalo pušku malo sa vydať za vojaka, ak batoh, za handrára; rôzne nástroje symbolizovali remeselníkov, kruh veniec a teda vydaj všeobecne. Ak však olovo a jeho tieň pripomínali truhlu, dievča malo do roka zomrieť, ak kolísku, hrozilo jej, že sa stane za slobodna matkou.
Zdroj: E. Horváthová, Rok vo zvykoch nášho ľudu, 1986