Zamestnanci reťazca Kaufland už toho majú dosť. Napriek obrovským ziskom a honorárom pre celebritné tváre, ktoré si vedenie najíma na reklamu, sú zamestnanci na poslednom mieste. Tak to aspoň vnímajú. Žlté balóny sa dostali k otvoreného listu, ktorým otvorene poukázali na nepríjemnú situáciu a zhodnotili svoje rozhorčenie. Pod zverejneným listom na sociálnych sieťach sa hromadia stovky ďalších komentárov od nespokojných zamestnancov, ale aj podporných správ z radov bežných občanov Slovenska.
Keď v priebehu kolektívneho vyjednávania počúvame, že „zamestnanci sú pre firmu na prvom mieste“, človek by tak veľmi chcel veriť tomu, že si vedenie svojich zamestnancov váži.
Realita však vyzerá trochu inak.
Na jednej strane stoja tisíce zamestnancov, ktorí denne vstávajú nadránom (v noci), vykladajú tony tovaru, sedia pri pokladniach, riešia nespokojných zákazníkov, pracujú cez víkendy, sviatky aj v časoch, keď ceny energií, potravín a bývania lámu rekordy. Ľudia, ktorí svojou prácou vytvárajú zisky a budujú meno spoločnosti.
Na druhej strane stoja celebrity a reklamné kampane. Usmiate tváre, naučené slogany, pár hodín natáčania, pár príspevkov na sociálnych sieťach… A odmena, o ktorej môže bežný zamestnanec snívať celé roky.
A tu prichádza otázka:
Kto vlastne tvorí hodnotu firmy?
Je to herec, ktorý sa objaví v reklame na pár sekúnd?
Alebo zamestnanec, ktorý tam stojí každý deň, keď zákazník príde nakúpiť?
Je fascinujúce sledovať, ako sa pri platoch a benefitoch pre zamestnancov zrazu hovorí o „zodpovednosti“, „náročnej ekonomickej situácii“ a „potrebe šetriť“. No keď ide o reklamu, rozpočet sa zázračne otvorí rýchlejšie než akciový leták vo štvrtok ráno.
Na primitívne reklamy, ktoré spoločnosti neprinášajú nič viac než lacný úsmev a pár sekúnd pozornosti, peniaze sú.
Na ľudí, ktorí tie milónové zisky reálne vytvárajú, sa však každé euro obracia trikrát v rukách.
A možno práve toto je obraz dnešnej doby.
Doby, kde človek, ktorý denne fyzicky pracuje, musí počítať každé euro, zatiaľ čo už aj úsmev do kamery má vyššiu hodnotu než poctivá práca.
Najsmutnejšie na tom je, že spoločnosti sa dnes často nechvália tým, ako sa starajú o zamestnancov, ale tým, ktorú celebritu si môžu dovoliť zaplatiť.
Ako keby ľudská práca stratila hodnotu a dôležitejší bol počet lajkov pod reklamou než počet ľudí, ktorí si po zaplatení účtov môžu dovoliť dôstojne žiť.
My nechceme luxus.
Nežiadame zlaté kľučky ani červené koberce.
Chceme len jednoduchú vec, aby sa časť obrovských ziskov vrátila k ľuďom, ktorí ich vytvárajú vlastnými rukami, chrbtom a zdravím.
Pretože firma nestojí na reklamných sloganoch, firma stojí na zamestnancoch.
A ak si niekto myslí, že zamestnanci nevidia ten rozdiel medzi miliónmi na reklamu a drobnými pri vyjednávaní o benefitoch, tak podcenil práve tých ľudí, bez ktorých by tie reklamy nemal kto financovať.
K oficiálnemu listu prinášame zo všetkých komentárov ešte jeden zaujímavý postreh zamestnankyne Veroniky Ugo, ktorá situáciu pomenúva ešte drsnejšie. Podľa nej ide o moderné otroctvo.
A ešte sa zabudlo, že sponzorujú hokej. Na všetko sú peniaze, len na ľudí, ktorí pracujú ako mulice, nie sú. Na autíčka pre „vyššie“ postavených sú peniaze, na večne nové Kauflandy tiež.
Kedysi najlepší zamestnávateľ, nielen na papieri, ale aj v skutočnosti. Dnes je to bohužiaľ, už len reklama a papier, čo to znesie, ale realita je úplne mimo. Zamestnancov si nevážia, správajú sa k nim povýšenecky. Sú markantné rozdiely v odmenách, ktoré obyčajný zamestnanec ani len nevidí. Zrušili balíčky, ovocie pre zamestnancov. Ak to pôjde takto ďalej, možno aj šatne zrušia. Ale ako sa hovorí, ten, kto najviac plače, má najplnšie vrecká.
Ja pevne verím, že sa prestanú omieľať len frázy a hrať super reklamy, ako je v Kaufe všetko super. Kedysi reklama taká drahá nebola a mali vyššie zisky. Kedysi si vážili zamestnancov a mali aj výnos. Nebol Kaufland stratový. No dnes je realita iná. Moderné otroctvo začína naberať na sile. Dajme na každý krok Kaufland, uberme zo zamestnancov, brigádnici stačia. Ak sa niekomu niečo stane, odpíšeme ho ako nepoužiteľný tovar a naberieme dvoch nových zamestnancov, čo budú na štvorhodinový úväzok, a nejako ich už len zaučíme.
Reklama sa nerovná realite. Realita je taká, že predavačky a predavači zažívajú dennodenne titulovanie od ľudí: pi…, krava… Z ľudí sa vytráca ľudskosť a všetko si ventilujú v obchode. A tým hore je to úplne jedno. A nehovoriac o Biskupiciach, to je ako Brooklyn. Samé agresívne fetky.