Nikdy som nikoho neadoroval. Či už to bol umelec, politik, športovec… S manželkou sme boli kedysi, hádam v roku 1993, na výlete v Prahe. Pražania mi hádam odpustia… Tie záhrady pri Belvedéri… Ako sa to tam volá?
Našli sme jednu jedinú voľnú lavičku. Všetky ostatné boli obsadené. Ľudia sa prechádzali a zrazu sa objavila šarmantná dáma. No jasné, že sme ju spoznali. Pani Ljuba Hermanová. Zamierila priamo k nám, pretože na našej lavičke bolo miesto. Pozdravila a spýtala sa, či si môže prisadnúť. No samozrejme.
Tak som sa postavil, kým si sadla. Ak čakáte niečo ako: „Jééé, nie ste vy tá Hermanová? A nemohli by ste nám dať podpis? A môžeme sa spolu odfotiť?“ Tak od toho som mal vždy ďaleko.
Sama sa dala do reči. Jasné, že musela vedieť, že my vieme. Nehovorila o tom, čo je, kto je. Jednoducho sme sa rozprávali… Ako s ktoroukoľvek dôchodkyňou, ktorú by sme takto v Prahe stretli. Rozišli sme sa hádam po hodine.
Na spiatočnej ceste vo vlaku sme to s manželkou rozoberali. Obaja štátnicari z psychológie. Prišlo nám to tak, že privítala, že sa s ňou niekto rozpráva ako s obyčajným človekom, a nie ako s „celebritou“. Nemám rád to slovo.
Viete, o čo ide? Myslím si, že sa potrebovala vyrozprávať. Nie ako umelkyňa, pani Hermanová, ale ako babi Ljuba. A my sme to rešpektovali. Takže je mi úplne jedno, koľko mala milencov. Ja som ju spoznal ako obyčajného človeka.