Nemusíte poznať rozdiel medzi horehronským viachlasom a detvianskym temperamentom, aby ste v Heľpe pochopili, že toto nie je obyčajný festival. Stačilo vojsť do amfiteátra, pozrieť sa na zaplnené hľadisko, počuť prvé tóny a zrazu bolo jasné, že sa tu nedeje len kultúrny program. Heľpa na štyri dni prestala byť bežnou horehronskou obcou a stala sa miestom, kde sa stretli celé rodiny, generácie, nestarnúce piesne, kroje, remeslá, spomienky aj ľudia, ktorí sa k folklóru možno inokedy ani veľmi nehlásia.
Jubilejný 60. ročník Horehronských dní spevu a tanca ukázal, prečo sa o tomto podujatí hovorí ako o jednom z najvýznamnejších a najstarších folklórnych festivalov na Slovensku. Na pódiách a v sprievodných programoch sa predstavilo vyše 1 300 účinkujúcich a Heľpa počas štyroch dní žila skutočnou veselicou.
V popredí jubilejného ročníka stála aj pocta ľuďom, ktorí festival celé desaťročia pomáhali držať pri živote. Osobitné miesto medzi nimi mal rodák z Heľpy, podnikateľ a filantrop Milan Fiľo, ktorému organizátori udelili Poctu Horehronských dní spevu a tanca za celoživotnú podporu rodnej obce, mimoriadny prínos k jej rozvoju a šírenie dobrého mena Heľpy doma i v zahraničí.
„Ako jediný Horehronec, ktorý nevie spievať, ako jediný z 200-tisíc Horehroncov, ktorý nevie spievať, mám aj tak rád vašu muziku, milujem ju, a prajem vám, aby Horehronské dni neboli len 60 rokov, ale ešte ďalších 60 rokov,“ povedal pán Fiľo za veľkého potlesku divákov. V inom momente dodal, že je „doma medzi svojimi“ a Horehronie označil za jedno z najkrajších prostredí, aké v živote videl.
Jubileum začalo veľkolepo, tým najlepším čo na Slovensku máme, vystúpením súboru Lúčnica. Do Heľpy sa vrátila po štyroch rokoch. Pred zaplneným amfiteátrom vystúpila s programom Rozkvety. Diváci videli starodávne rituály, ľudové hry, tanečné obrazy a scénické spracovanie, ktoré zdôraznilo, že folklór nemusí byť ani zaprášený, ani muzeálny.
Kto čakal len pekné kroje a povinný potlesk, dostal oveľa viac. Lúčnica predviedla presnosť, energiu a scénickú veľkosť, ktorá dokázala strhnúť aj tých, ktorí si k folklóru bežne hľadajú cestu ťažšie. V Heľpe nešlo iba o to, že na javisko prišla legenda. Dôležité bolo, že legenda zapadla do prostredia, ktoré jej rozumie.
Silným momentom bol aj videopozdrav zosnulého profesora Štefana Nosáľa, dlhoročného šéfa Lúčnice. Jeho slová o kráse horehronských piesní a poďakovanie tým, ktorí sa starajú o ich zachovanie, pripomenuli, že za každým festivalovým večerom je veľa práce, pamäti a ľudí, ktorí robia veci bez veľkých rečí.
Festival sa neodohrával len v amfiteátri. Heľpa žila na viacerých miestach naraz. Hlavné programy patrili veľkej scéne, na Pľaci sa tancovalo, spievalo, učilo a skúšalo. Stará fara a farský dvor ponúkli komornejšie programy, výstavy a tvorivé aktivity pre deti. Na námestí nechýbal tradičný jarmok, ľudové remeslá, vôňa jedla a ruch, ktorý k takýmto slávnostiam patrí.
Práve v tom je obrovská sila tohto dnes už legendárneho festivalu. Nebolo to niečo čo sa odoráva za bránou areálu a po programe zhasne. Vstúpil do obce. Do ulíc, dvorov, rozhovorov, stánkov aj stretnutí ľudí, ktorí sa možno vidia len raz do roka práve tu. Starosta Miroslav Lilko výstižne hovoril o mieste rodinných stretnutí a o udalosti, ktorá prerastá hranice obce. Heľpa sa teda počas festivalu stala nielen javiskom, ale aj miestom návratov.
Riaditeľka Stredoslovenského osvetového strediska Tatiana Salajová pripomenula, že organizátori majú s obcou spoločný cieľ: vytvárať priestor pre hudbu, spev, tanec, výtvarné umenie, gastronómiu a prejavy ľudovej kultúry. Pri šesťdesiatom ročníku to neznelo ako programová veta do brožúry, ale ako vysvetlenie, prečo sa festival udržal tak dlho.
Piatkové a sobotné programy ukázali, že folklór v Heľpe nestojí iba na veľkých menách. Na javisku sa vystriedali detské kolektívy, rodiny, domáce súbory, hostia z Horehronia, ďalších regiónov Slovenska aj zo zahraničia. Práve deti v krojoch, ktoré ešte možno nevedia celkom presne, aký veľký príbeh nesú, patrili k najdojímavejším momentom. Nie preto, že by festival potreboval sentiment, ale preto, že bez nich by bola tradícia len pekná spomienka.
Veľký priestor dostali aj domáce kolektívy. Tematický blok Jar odišla, leto ide priblížil jarné a letné zvyky z Heľpy a ukázal, že lokálne tradície nemusia byť len doplnkom k veľkým programom. Naopak, práve ony dávajú festivalu dôvod existovať.
Vlado Michalko roztlieskal amfiteáter tanečnou školou, folklórne súbory z Horehronia a okolia priniesli rozmanitosť regiónov a večerné programy spájali profesionálnu istotu s energiou ľudí, ktorí vedia, že nestoja na hocijakom pódiu.
Ak mal jubilejný ročník okamih, o ktorom sa bude hovoriť ešte dlho, prišiel so spevákom Jánom Ambrózom a Podjavorskou muzikou. V čase, keď bol amfiteáter zaplnený do posledného miesta a mnohí ľudia stáli, sa jeho vystúpenie zmenilo na spoločné spievanie. Nebol to koncert, pri ktorom publikum iba čaká na potlesk. Ľudia sa pridávali, poznali slová, niesli melódiu spolu s účinkujúcimi a vytvorili atmosféru, ktorú sa dá ťažko opísať slovami.
Silný bol aj rodinný moment, keď si Ján Ambróz zatancoval na javisku so svojimi dcérami Miriam a Jankou. V jednom obraze sa tak stretlo všetko, o čom festival hovorí už šesť desaťročí: spev, rodina, javisko, dedičstvo a prirodzené pokračovanie tradície.
Vyvrcholením slávností bol veľkolepý galaprogram, v ktorom sa spojilo štrnásť folklórnych zoskupení z celého Horehronia spolu s ľudovými hudbami regiónu. Diváci sledovali mozaiku zvykov, piesní a tancov, ktorá vyústila do pôsobivej svadobnej hostiny na javisku. Keď dozneli posledné tóny, hľadisko vstalo a diváci prepukli do burácajúceho potlesku.
Záverečný deň priniesol pokojnejší, duchovnejší tón. Súčasťou slávnostnej svätej omše pod holým nebom, ktorú celebroval biskup Stanislav Stolárik, bolo aj požehnanie amfiteátra pri príležitosti šesťdesiateho výročia festivalu. V regióne, kde má viachlasný spev stále živú podobu, aj omša prirodzene zapadla do atmosféry slávností. Nešlo o pridaný bod programu, ale o súčasť toho istého príbehu.
Symbolickou bodkou sa stal program Súznenie, ktorý spojil chrámové spevy s ľudovými piesňami. Po štyroch dňoch, počas ktorých Heľpa žila od rána do večera, to bola dôstojná a pokojná rozlúčka s jubilejným ročníkom.
Horehronské dni spevu a tanca ukázali, že folklór nemusí prežiť len vďaka spomienkam. Prežíva vtedy, keď má javisko, publikum, deti, starších, hudobníkov, remeselníkov, organizátorov, podporovateľov a ľudí, ktorí sa každý rok vrátia. Heľpa tento rok neponúkla iba spomienku na šesťdesiat rokov festivalu. Ukázala, že aj po šesťdesiatich rokoch má toto podujatie dôvod pokračovať. V Heľpe totiž nešlo len o kroje, piesne a tance. Išlo o energiu miesta, ktoré si svoje tradície nenechalo odložiť do vitríny.