Nedávno som na svojom profile zdieľal video, v ktorom manželka Mariána Vargu spomína na jeho život, priateľstvo s Jánom Langošom či Ladislavom „Agnesom“ Snopkom a jeho údajnú hlbokú vieru. Ako lekár a človek, ktorý bol s Mariánom v úzkom kontakte od samého začiatku jeho umeleckej kariéry a strávil s ním stovky hodín, však cítim povinnosť uviesť veci na pravú mieru.
Oficiálna publicistika robí po roku 2017 z nežijúcich osobností „svätých na oltári“, obrusuje hrany a ohýba fakty. Skutočný Marián bol oveľa komplikovanejší, surovejší a paradoxne fascinujúcejší ako táto umelá ikona z učebníc.
CEZ OKNO NA KONVENTNEJ: INTELEKT V DYME Z CIGÁR
V časoch, keď som ešte býval v rodinnom dome na Zrínskeho ulici, sme boli s Mariánom vlastne susedia. Býval neďaleko, v byte na Konventnej ulici č. 7 v Starom Meste. Vždy, keď som prechádzal okolo a videl jeho otvorené okno, zakričal som naňho alebo zazvonil. Naše rozhovory v jeho byte trvali bežne hodinu či dve. Marián bol nesmierne sčítaný, mal vo veľkej obľube klasických ruských spisovateľov, ktorých neustále spomínal. Diskutovali sme o filozofii, vnútornej politike a, samozrejme, o jeho zdraví.
Jeho hudbu som miloval a nenechal som si ujsť žiadne vystúpenie. Vtedajší masový stredný prúd reprezentovaný umelcami ako Krajíček, Laiferová či Grúň bol v obrovskom kontraste s jeho tvorbou a Marián sa o nich vyjadroval ostro pejoratívne. Mal však aj svoje klapky na očiach – absolútne ignoroval americkú folkovú scénu. Kým Palo Hammel inklinoval k pesničkárom ako Bob Dylan či Donovan, Marián, ktorý prišiel do Prúdov v roku 1967, priniesol vďaka svojmu backgroundu vo vážnej hudbe absolútnu nezaťaženosť rockovými klišé.
Z našich rozhovorov som mal často pocit, že prežíval klasický syndróm veľkých umelcov (podobne ako Modigliani či van Gogh) – na jednej strane sa cítil hlboko nedocenený, na druhej strane sám seba vnímal ako génia. Ako hudobný laik som mal niekedy pochybnosti, či je naozaj taký úžasný, ako tvrdili takzvané „slniečkárske kruhy“. Nešlo mi do hlavy, prečo ho nepoznajú v zahraničí ako Karla Gotta. Moje pochybnosti neskôr potvrdil môj priateľ, hudobník z Austrálie, ktorému som poslal Vargovu tvorbu. Reagoval posmešne, že je to na úrovni kapely zo strednej školy. Nuž, Mariánova avantgarda skrátka nebola pre každého.
ŽIADNY KATOLÍK, ALE AGNOSTIK, KTORÝ ODMIETOL KDH
Vo videu jeho manželka tvrdí, že Marián bol veľký katolík. Podľa mňa bol čistý ateista alebo agnostik a rozhodne nie žiaden praktizujúci kresťan. Keď som sa v roku 1990 vrátil z trojročného pracovného pobytu v Líbyi, vážne sme spolu debatovali o tom, koho voliť v prvých slobodných voľbách. Marián sa vtedy rezolútne a jednoznačne postavil proti voľbe KDH. Akýkoľvek politický katolicizmus, klerikalizmus či inštitucionálne diktovanie morálky mu boli z duše cudzie. Bol to syn vnútornej slobody.
Z rovnako idealizovaného súdka je aj mýtus o jeho „veľkom kamarátstve“ s Agnesom Snopkom. Neviem, koho Marián považoval za skutočného priateľa (možno spisovateľa Dušana Mitanu, hoci o ňom často nehovoril), no Agnes to určite nebol. Mal som pocit, že ľuďmi ako Agnes v hĺbke duše opovrhoval. V súkromí si z jeho prehnanej organizačnej dôležitosti robil neľútostný posmech. Nikoho nešetril. Uťahoval si z Mekyho Žbirku a z jeho uhladeného britského popu, a pravidelne rýpal do Pavla Hammela – s obľubou si robil srandu z toho, že Hammel popieral svoj židovský pôvod.
TAJOMSTVO EFEDRÍNU A MÝTUS O ČISTOTE
Slovenskí publicisti radi tvrdia, že tvrdé drogy sa Vargovi vyhýbali. Ako jeho lekár však musím pomenovať realitu: Marián bol až do svojej smrti extrémne závislý od efedrínu. Nemal som výčitky, že mu predpisujem recepty, pretože vzhľadom na jeho ťažkú formu chronickej obštrukčnej choroby pľúc (CHOCHPa) mal efedrín plne indikovaný ako silné bronchodilatancium. Efedrín bol uňho „menším zlom“ – keby ho nemal, vrátil by sa k masívnemu pitiu alkoholu, čo by ho zabilo oveľa skôr.
Zároveň však efedrín (silné psychostimulans) fungoval ako jeho hlavný motor. Živo si spomínam, ako si v reštaurácii bežne objednal 5 káv a k tomu si nenápadne do úst vysypal pol tuby efedrínu. Dokonca aj slávny disident Ján Langoš prišiel za mnou na pracovisko pred mojím odchodom do Líbye asi 2-3 krát, len aby Mariánovi osobne vyzdvihol recept. Bola to tichá solidarita priateľov, ktorí vedeli, že bez tejto chémie génius nedokáže fungovať.
Po kardiovaskulárnej stránke bol na tom Marián paradoxne dosť dlho relatívne dobre, hoci mal ischemickú chorobu srdca. Jeho rtg snímka hrudníka však vyzerala hrozne. Dlhé roky ho sledovala jedna pneumologička z pľúcnej kliniky FN na Mickiewiczovej, ktorú si nesmierne pochvaľoval.
BIPOLÁRNE ZVRATY A „STRIGÔŇ“ BEZ ZUBOV
Marián mal podľa mňa jasné prejavy maniodepresie (bipolárnej poruchy). V manických fázach prežíval obrovské emócie a zvykol sa bláznivo zaľúbiť. Pamätám si, ako hlboko zahorel citmi k jednej zdravotnej sestričke, ktorá bola priateľkou mojej budúcej manželky. Chodievali sme spolu do reštaurácií a u mňa v byte potom Marián sadal za klavír a hral geniálne improvizácie – hudobné portréty ušité presne podľa povahy každého z prítomných, vrátane tejto sestričky.
V týchto fázach si Marián zvykol farbiť vlasy, čo pôsobilo bizarne a paradoxne v kontraste s jeho inak absolútne zanedbaným zovňajškom. Jeho veľkým hendikepom bolo, že musel nosiť kompletnú zubnú protézu. Keď si ju doma zabudol, kvôli prepadnutej čeľusti a tichému mumlaniu mu nebolo rozumieť ani slovo. Moje deti ho vtedy vídavali z okna môjho bytu, kam si chodil po recepty, a avizovali: „Už ide ten strigôň!“
Jeho motorika bola zvláštna. Nikdy nemal vodičský preukaz, všade chodil taxíkom – čiastočne kvôli alkoholizmu, z ktorého sa opakovane liečil, no zrejme trpel aj neurologickou poruchou koordinácie, pretože tie typické, trhavé nekoordinované pohyby mal, aj keď bol úplne triezvy. Mimochodom, Marián málokedy niekoho pochválil, no výnimkou bol môj lekársky kolega MUDr. Boris Puškár, ktorý istý čas spieval v Collegium Musicum. O ňom Marián vyhlasoval, že je vynikajúci spevák.
VZŤAH S REŽIMOM A OCHRANA VÁLKA
Netreba veriť fámam, že ho komunisti väznili. Marián nebol políciou cielene sledovaný a sám mi nikdy nespomínal, že by mal nejaké perzekúcie. Samozrejme, ŠtB ho ako nekonformný živel a idol mládeže mala pod stálym dohľadom a sledovala ho, no k zákazom nedošlo. V októbri 1982 dokonca dostal cenu Zväzu slovenských skladateľov za dvojalbum Divergencie.
Nad Vargom totiž držal ochrannú ruku samotný komunistický minister kultúry Miroslav Válek, ku ktorému mal Marián prekvapivo pozitívny postoj (zhudobnil predsa jeho Smutnú rannú električku). Práve z tohto vzťahu pochádza tá slávna anekdota, kedy sa ho Válek na rovinu opýtal, či berie drogy. Marián odvetil, že u nás žiadne nie sú. Keď Válek poznamenal, že všetko sa dá zohnať, Marián ho uzemnil: „Tak mi nejaké zožeňte…“
RODINNÁ TRAGÉDIA: SESTRA ZUZANA A SYNOVEC JAKUB
Na záver musím spomenúť osobu, cez ktorú som sa k Mariánovi pôvodne dostal – jeho sestru Zuzku. Mala svojskú povahu a veľmi sa mi páčila. Po jednej akcii vo V-klube som využil príležitosť a votrel sa do partie, ktorá išla pokračovať v zábave do nejakého bytu. Tak sa začal môj kontakt s touto rodinou. Zuzka bola pevnou súčasťou vtedajšej bigbítovej scény (existujú ich spoločné fotografie z roku 1968). Hoci brata milovala, keď Marián spoznal svoju budúcu manželku Janku, Zuzka ju od vzťahu odrádzala. Príliš dobre poznala jeho nepraktickú, uzavretú a náročnú povahu umelca.
Zuzanina náhla smrť vo veku len 42 rokov, spôsobená cievnou mozgovou príhodou (NCMP) na podklade vrodenej cievnej malformácie, bola pre Mariána fatálnou traumou. Bola jeho jedinou pokrvnou príbuznou. Paradoxne, manželka Janka spomínala, že pri takejto tvrdej životnej rane ho chronické depresie na chvíľu opustili, pretože musel čeliť surovej realite.
Zuzka po sebe zanechala vtedy len 14-ročného syna Jakuba. Bezdetní manželia Vargovci sa chlapca okamžite ujali. Mladý Jakub sa na nich veľmi upol. Marián, ponorený vo svojom svete tónov a dymu, si plnú zodpovednosť a vážnosť situácie občas akoby ani neuvedomoval, no so synovcom si k sebe našli celoživotnú cestu. Kubo, ako ho zvykol nazývať, neskôr odišiel žiť do Prahy, kde si založil rodinu, no jeho hlboký rešpekt k strýkovi pretrval až do Mariánovho konca.
„NENÁVISŤ“ K SLNKU A ČIERNEJ VODE
Začiatkom roka 2010 sa Marián po rokoch na Konventnej presťahoval do moderného rodinného domu v satelitnom mestečku Chorvátsky Grob, v tichej štvrti Čierna Voda. S jeho manželkou Jankou som si tykal (jej matka bola mojou pacientkou s reumatickými problémami) a ona neskôr vysvetľovala, že ich k sťahovaniu inšpiroval kolega z kapely Fedor Frešo s manželkou. V Starom Meste už nebolo kde venčiť psa a vzťahy so susedmi boli komplikované. Janka sa najviac tešila, že v novom dome budú mať konečne dosť slnka, ktoré jej na starej adrese chýbalo. O to viac ju šokoval Marián, ktorý hneď po nasťahovaní vyhlásil, že slnko nenávidí.
Od roku 2015 sa Čierna Voda stala jeho tichým útočiskom, keď mu diagnostikovali vážne onkologické ochorenie pľúc. Tu, v auguste 2017, srdce tohto fascinujúceho, trpiaceho a komplikovaného génia dotĺkolo.
Niet dôvodu lakovať jeho život na ružovo. Netreba z neho robiť upratanú ikonu pre pamätníky. Mariánova skutočná veľkosť nespočívala v tom, že bol dokonalý, ale v tom, že napriek maniodepresii, závislostiam, strate rodiny a obrovskému fyzickému utrpeniu dokázal zo svojho zničeného tela vyžmýkať hudbu, ktorá tu zostane navždy.