Smrť husľového virtuóza Petra Uličného († 68) hlboko zasiahla slovenský hudobný svet. Niekdajší koncertný majster a umelecký vedúci Orchestra ľudových nástrojov Slovenského rozhlasu stál aj pri zrode Metropolitného orchestra Bratislava. Do histórie sa zapísal už v roku 1994, keď ako prvý na Slovensku začal hrať na päťstrunových husliach, čím priniesol do našej hudby nový štýl a moderné interpretačné poňatie. V tom čase jediný takýto nástroj na Slovensku vyrobil špeciálne pre neho husliarsky majster Tomáš Plhal. Počas svojej bohatej kariéry Uličný spolupracoval s mnohými osobnosťami vrátane skladateľa Igora Bázlika a zanechal po sebe množstvo nahrávok. Na výnimočného hudobníka teraz zaspomínal aj bývalý redaktor a moderátor Slovenského rozhlasu Ján Jánoši, ktorý zverejnil dojímavé svedectvo z jeho poslednej rozlúčky. Svojimi slovami vystihol nielen atmosféru smutnej udalosti, ale aj to, aký človek ich navždy opustil.
„V bratislavskom krematóriu sme vyprevadili Petra Uličného. Vstúpili sme do obradnej siene, kde už znela jeho famózna hudba, a mnohí sme si kládli otázku, prečo je tento koncert už teraz a prečo tu…? Nikto nedal odpoveď. Bolo však totálne vypredané. Prišli kamaráti, kolegovia hudobníci, známi, rodina…
Počas svojho života pritiahol k sebe toľko ľudí, že hádam nebolo treba žiadnych slov. Všetci sme ho poznali. Ale predsa len si bolo treba osviežiť v mysli jeho kroky života.
Za všetky slová hovoria hádam najviac myšlienky redaktorky folklórneho vysielania Rádia Regina Mirky Záhumenskej-Santnerovej:
Kto žije hudbou, ten vie, že s ňou nikdy nie je nuda.
Kto žije hudbou, tomu čas márnivo neubúda.
Na štyroch strunách snáď Ti bolo málo farieb, piesní, husľového hmatu. A tak svojej hudbe clivej, živej dal si jednoducho ďalšiu strunu, piatu.
Mal si dar a vedel si ho rozdať naplno, a kam si prišiel, bol si všade zrazu. Úsmev hral prím, zahral si ním operetu, Stračinu, country, štipku jazzu…
Ako dlho treba žiť, aby človek vedel, čo ho teší?
Každému osud inak meria a nikto z nás dnes nevyrieši, prečo už stíchli Tvoje struny… No nie celkom, nám znejú stále spomienkami.
Kto žije hudbou, ten vie, že s ňou nikdy nie je nuda.
Kto žije hudbou, na toho sa nezabúda…“