Na ráno 21. augusta 1968 nikdy nezabudnem. Ako študenti žurnalistiky sme boli na praxi v denníku Hlas ľudu, ktorú sme si s mojím budúcim manželom predĺžili aj na leto. Deň predtým sme pricestovali na reportáž do Šiah a unavení sme večer zaspali. Skoro ráno ma zobudil čudný rachot. Otvorila som okno dokorán a keď som sa vyklonila, pred očami som mala niečo nečakané: v potoku povedľa hotela ležal prevrátený transportér! A po ceste rachotili ďalšie a tiež tanky. Mala som dvadsať rokov, vojnu som nezažila a tak som ničomu nerozumela. Netrvalo dlho a dozvedeli sme sa, čo sa deje: okupácia. Cesta do Bratislavy trvala takmer celý deň. Po tom, ako sme sa pozerali na pováľané ploty v dedinách, zničené cesty, na kričiacich rozhorčených ľudí hroziacich päsťami vojakom, sme sa dozvedeli o zastrelenej Danke Košanovej.
Čo to teraz bude? Ako sa dostaneme z internátu do redakcie? Čo budeme robiť?. Na druhý deň sme peši prišli do redakcie, kde to už žilo. Dostali sme úlohy a vrhli sme sa do roboty. My dvaja sme sa pohybovali medzi ľuďmi na uliciach a pýtali sme sa na ich názory. Bleskove sme potom ankety v redakcii spracovali a keď vyvstal problém, či vôbec funguje tlačiareň, vymysleli sme náhradné riešenie: v blízkom železničiarskom učilišti mali cyklostyl, na ktorom sme tlačili letáky a rozdávali ich ľuďom na uliciach. Na námestí SNP som odrazu pocítila tlak na chrbte a výkrik vojaka, čo to mám za papiere v rukách. Pochopila som, že na chrbte ma tlačí hlaveň samopalu. Neodvážila som sa otočiť a keď som pocítila žďuchnutie, pomaly som odišla na trasúcich sa nohách.
Nasledujúce dni boli plné prá e, aj spoznávanie jednotlivých charakterov. S niektorými kolegami sme sa zomkli, z iných nám bolo až zle…
Najbližšie týždne sme videli na uliciach hnusné zelené náklaďáky s vojakmi na korbách a zúfalo sme rozmýšľali, ako sa toto mohlo stať! Kto mohol tie vojská zavolať?! A dokedy tu budú??
Nakoniec tu boli 23 rokov a ja som mala to šťastie, že som sa náhodou ocitla vo Zvolene, keď Michael Kocáb vyprevádzal tých, ktorí nás tu roky dusili…