Jeho meno sa dokonca stalo prídavným menom. Keď dnes niečo označíme za kafkovské, myslíme tým situáciu, z ktorej akoby neviedla žiadna cesta von. Lenže skutočný Franz Kafka bol oveľa zaujímavejší. Bol športovec, dbal o svoj vzhľad a jeho priatelia ho opisovali ako láskavého, usmievavého a kultivovaného človeka, ktorý nemal rád hrubosť ani vulgárny humor.
Kafka ale nebol iba spisovateľ. Jedným z najväčších omylov, ktoré o ňom dodnes pretrvávajú, je predstava nešťastného úradníka, ktorý celé dni trpel v kancelárii a až večer utekal k svojej jedinej vášni, písaniu. Áno, literatúra bola stredobodom jeho života. Sám napísal, že jeho jediným skutočným povolaním je literatúra. To však neznamená, že svoju prácu nemal rád. Trápilo ho len to, že mu ukrajovala čas, ktorý chcel venovať písaniu.
V skutočnosti patril k veľmi schopným a aktívnym zamestnancom. Po štúdiu práva nastúpil do Robotníckej úrazovej poisťovne pre Kráľovstvo české. Zabudnite však na predstavu sivej kancelárie plnej šanónov a pečiatok. České krajiny boli vtedy jedným z priemyselných centier Európy a továrne neprinášali len technický pokrok, ale aj obrovské množstvo pracovných úrazov. Kafka teda rozhodne nesedel iba za stolom. Chodil do tovární, skúmal príčiny nehôd, spisoval odborné posudky a hľadal spôsoby, ako im predchádzať.
Pripravoval právne podklady na lepšiu ochranu zamestnancov a navrhoval bezpečnostné úpravy strojov. Zachovali sa dokonca jeho technické nákresy ochranných zariadení. V jednom zo svojich odborných textov podrobne rozoberá, ako upraviť hobľovacie stroje tak, aby robotníkom zbytočne nehrozili ťažké poranenia rúk. Jeho návrhy sa neskôr premietli do bezpečnejšej prevádzky mnohých podnikov.
Práve vďaka dôkladnosti a mimoriadnym schopnostiam sa rýchlo vypracoval z radového koncipienta medzi najuznávanejších odborníkov poisťovne. Nadriadení si cenili nielen jeho právnické znalosti, ale aj zodpovedný prístup. Žiadne výstrelky neprichádzali do úvahy. Počas prvej svetovej vojny dokonca nebol povolaný na front, pretože jeho práca bola pre fungovanie inštitúcie príliš dôležitá.
Keď čítame Proces alebo Zámok, máme pocit, že sledujeme svet nezrozumiteľnej byrokracie, ktorá človeka zomelie a nechá ho bezmocne blúdiť medzi pravidlami. Kafka tento systém dokonale poznal. Nebol však jeho bezmocnou obeťou, snažil sa ho zlepšovať. Rozumel zákonom, poznal fungovanie úradov a dobre vedel, ako ľahko sa jednotlivec môže stratiť v komplikovanom aparáte. Určite aj preto pôsobia jeho romány dodnes tak presvedčivo.
Franz Kafka sa narodil 3. júla 1883 na Starom Meste v Prahe ako prvé dieťa obchodníka Hermanna Kafku a Julie Kafkovej. Mal päť mladších súrodencov, dvaja bratia zomreli ešte v dojčenskom veku. Rodina sa počas Kafkovho detstva sťahovala až štrnásťkrát, nikdy sa však nevzdialila od historického centra Staromestského námestia. Praha sa tak stala nielen Kafkovým domovom, ale aj kulisou, ktorá sa neskôr nenápadne, no jasne odtlačila do mnohých jeho diel.
Bolo to mesto, v ktorom vedľa seba žili Česi, Nemci aj Židia. Kafka vyrastal v nemecky hovoriacej židovskej rodine, študoval na nemeckých školách a písal po nemecky. Zároveň však výborne ovládal češtinu a bežne ju používal pri rokovaniach s českými kolegami aj robotníkmi. Dlhé roky sa tradovalo, že po česky takmer nevedel. Zachované dokumenty aj spomienky jeho súčasníkov však dokazujú, že bol aktívne bilingválny.
Možno práve tento život na pomedzí viacerých kultúr v ňom posilňoval pocit, že nikam úplne nepatrí. Pre Nemcov bol Židom, pre časť českej spoločnosti Nemcom a medzi ortodoxnými Židmi zasa pôsobil príliš moderne. Je zvláštne, že muž, ktorého tvár dnes nájdete na hrnčekoch, tričkách či magnetkách v centre Prahy, vlastne celý život nikam úplne nepatril. Napriek tomu rozhodne nežil uzavretý život. Pohyboval sa medzi rôznymi svetmi a dokázal v nich prirodzene fungovať.
Najprv navštevoval nemeckú chlapčenskú školu na Masnom trhu. V šialených podmienkach triedy s osemdesiatimi žiakmi tam vydržal štyri roky a potom, napriek odporúčaniu učiteľa, prešiel na nemecké štátne gymnázium na Staromestskom námestí. Tam študoval až do roku 1901, so strachom z každého skúšania a pod obrovským tlakom učiteľov. Patril k štvrtine žiakov, ktorí sa dostali až k maturite. V rokoch 1901 až 1906 študoval právo na nemeckej Karlo-Ferdinandovej univerzite a navštevoval aj prednášky z germanistiky a dejín umenia. V roku 1906 promoval a stal sa doktorom práv.
Hoci bol Kafka mimoriadne inteligentný, v škole aj neskôr v zamestnaní úspešný a ľudia okolo neho si ho vážili, sám seba takmer nikdy takto nevnímal. Vo svojich denníkoch aj listoch o sebe neustále pochyboval. Mal pocit, že nie je dosť dobrý, dosť talentovaný ani dosť silný. Dokonca aj diela, ktoré dnes patria k svetovým literárnym skvostom, považoval za nedokončené a nehodné vydania.
Písanie bolo preňho zrejme nikdy sa nekončiacim zápasom so sebou samým. Prepisoval, škrtal, odkladal rukopisy, začínal nové príbehy a iné opúšťal. Dokonalosť bola cieľom, o ktorom bol presvedčený, že ho nikdy nedokáže dosiahnuť. Nie je ťažké hľadať korene týchto pochybností. Veľkú rolu v nich pravdepodobne zohral vzťah s otcom. Hermann Kafka bol energický, sebavedomý a úspešný obchodník. Jeho syn Franz bol naopak citlivý, premýšľavý a telesne krehký. Otec jeho povahe príliš nerozumel a Franz mal celý život pocit, že nikdy nedokáže naplniť jeho očakávania.
Tento vnútorný konflikt neskôr zachytil v slávnom Liste otcovi, bolestnej spovedi človeka, ktorý celý život túžil po uznaní, no nikdy nemal pocit, že ho skutočne získal. Vlastne je fascinujúce, že človek, ktorého knihy už viac ako sto rokov oslovujú milióny čitateľov po celom svete, sám takmer neveril svojmu talentu. Na druhej strane dnes už vieme, aký zásadný vplyv má prijatie a bezpodmienečná láska rodičov na to, ako človek vníma sám seba. Keď sa na Kafkov život pozrieme touto optikou, jeho neustále pochybnosti zrazu dávajú oveľa väčší zmysel.
Aj Kafkov milostný život bol veľmi odlišný od toho, ako si ho väčšina z nás pravdepodobne predstavuje. Myslíte si, že bol osamelý čudák, ktorý sa ženám vyhýbal? Naopak. Kafka sa zamilúval často a hlboko. Skutočná blízkosť však v ňom vyvolávala strach.
Najznámejší je jeho vzťah s berlínskou úradníčkou Felice Bauerovou. Keď ju prvýkrát uvidel u svojho priateľa Maxa Broda, podľa zápiskov v denníku ho nijako zvlášť nezaujala. Pripadala mu obyčajná a nezaujímavá. A to sme ešte voči Kafkovým poznámkam o nej veľmi citliví. Lenže potom sa dali do reči, stačil šepot do ucha a pozvanie na návštevu a nasledovalo päť rokov vzťahu, sedemnásť osobných stretnutí, viac ako päťsto listov a dvoje zásnuby.
Čím bližšie si však boli, tým viac Kafka cítil potrebu odťahovať sa. Túžil po láske, no zároveň sa obával, že manželstvo pohltí čas a samotu, ktoré potreboval na písanie. Bez toho byť nedokázal. Podobne dopadol aj vzťah s Juliou Wohryzkovou. Opäť zásnuby a ich následné zrušenie.
Ďalšou výnimočnou ženou jeho života bola česká novinárka a prekladateľka Milena Jesenská, ktorá prekladala jeho poviedky do češtiny. Osobne sa počas niekoľkých rokov stretli len dvakrát, no napísali si viac ako stotridsať listov. Tie dodnes patria k najkrajším ľúbostným listom dvadsiateho storočia. Zdá sa, že práve Milena bola jedným z mála ľudí, ktorí naozaj rozumeli tomu, čo sa v Kafkovi odohrávalo.
Poslednou veľkou láskou bola Dora Diamantová. Až s ňou spoznal niečo, čo sa aspoň vzdialene podobalo spoločnému životu. Presťahovali sa spolu do Berlína, kde chcel konečne žiť nezávisle od svojej rodiny a naplno sa venovať písaniu. Osud im však doprial len niekoľko spoločných mesiacov. Dora sa oňho starala počas posledného obdobia choroby a zostala po jeho boku až do úplného konca.
A možno najväčší paradox celého jeho života, ktorý vo mne vyvoláva úsmev, je ten, že keby Franz Kafka žil dnes, popri spisovateľovi by sme ho zrejme označili aj za propagátora zdravého životného štýlu. Pravidelne plával, vesloval, bicykloval, lyžoval a vyrážal na dlhé túry. Nefajčil, nepil alkohol ani kávu a z etických dôvodov sa stal vegetariánom, pretože mal veľmi rád zvieratá. Až keď tuberkulóza výrazne oslabila jeho organizmus, lekári ho presvedčili, aby mäso znovu zaradil do jedálneho lístka.
Zaujímal sa aj o vtedy moderné smery vo výžive. Riadil sa napríklad metódou amerického lekára Horacea Fletchera, ktorá spočívala v tom, že každé sústo mal človek žuvať tak dlho, až sa zmenilo takmer na tekutinu. Vtedy sa verilo, že takýto spôsob stravovania šetrí žalúdok a prospieva zdraviu. Je vlastne úsmevné, že mnohé podobné odporúčania dnes znovu potvrdzujú aj moderné výskumy. Kafka bol touto metódou taký nadšený, že ju odporúčal aj ženám, ktoré miloval.
Fascinovalo ho aj lietanie, ktoré bolo na začiatku dvadsiateho storočia symbolom pokroku a nových možností. Učil sa po hebrejsky a práve v tomto jazyku sa s jedným z priateľov rád rozprával o najnovších leteckých vynálezoch. Zaujímal sa o technológie, vedu aj o všetko nové, čo menilo svet okolo neho. Nepripadá vám tiež zaujímavé, že práve tento muž napísal jedny z najtemnejších kníh svetovej literatúry?
V lete roku 1917 sa však Kafkov život náhle zmenil. Jedného dňa začal vykašliavať krv a lekári čoskoro stanovili diagnózu, ktorá vtedy znela takmer ako rozsudok smrti: tuberkulóza. Mal iba tridsaťštyri rokov. Nasledujúcich sedem rokov striedal pobyty v sanatóriách, kúpeľoch aj na vidieku. Niekoľko mesiacov strávil u svojej milovanej sestry Ottly na statku v severných Čechách, kde nachádzal pokoj, ktorý mu Praha už dávno nedokázala ponúknuť. Práve tam sa začali rodiť prvé myšlienky románu Zámok.
So sestrou si boli mimoriadne blízki a ona mu v najťažších chvíľach poskytovala zázemie, ktoré inde nenachádzal. Je zvláštne, že práve v čase, keď mu sily postupne ubúdali, vznikali niektoré z jeho najvýznamnejších diel. Písanie preňho nebolo len prácou alebo umeleckou ambíciou. Bolo spôsobom, ako uniesť vlastné obavy, dať poriadok myšlienkam a aspoň na chvíľu zabudnúť na budúcnosť, ktorá mu nemohla pripadať inak ako desivá.
Posledné mesiace života strávil s Dorou Diamantovou v sanatóriu v rakúskom Kierlingu, kde 3. júna 1924, necelý mesiac pred svojimi štyridsiatymi prvými narodeninami, zomrel. Pochovaný je na Novom židovskom cintoríne v Prahe, kde jeho hrob dodnes navštevujú ľudia z celého sveta.
A až tu sa vlastne začína písať dramatický príbeh jeho diel. Krátko pred smrťou požiadal Kafka svojho najbližšieho priateľa Maxa Broda o poslednú službu. Želal si, aby všetky jeho nevydané rukopisy po jeho smrti spálil, pretože ich považoval za nedokončené a nebol presvedčený, že by si zaslúžili vyjsť. Dora Diamantová jeho želanie splnila a časť rukopisov skutočne zničila. Max Brod sa však rozhodol svojho priateľa neposlúchnuť.
Nechal vydať romány Proces, Zámok aj Amerika, usporiadal množstvo rukopisov, zachránil denníky, listy aj poviedky a práve vďaka jeho rozhodnutiu sa z takmer neznámeho pražského autora stal jeden z najvplyvnejších spisovateľov dvadsiateho storočia. Dodnes sa vedú debaty, či mal právo porušiť poslednú vôľu svojho priateľa. Z čisto ľudského pohľadu možno jeho rozhodnutie chápať ako zradu, no my, čitatelia, Maxovi tlieskame. Úprimne vďaka, Max. Bez teba a tvojej Arkádie by sme o Kafkovi možno nikdy nepočuli.
Kafka zomrel vlastne v posledných časoch relatívneho pokoja, jedenásť rokov pred prijatím norimberských zákonov a pätnásť rokov pred začiatkom druhej svetovej vojny. Jeho rodinu však jej následky poznačili strašne. Všetky tri Franzove sestry zahynuli v nacistických koncentračných táboroch a rovnaký osud postihol aj mnohých ďalších príbuzných. Aj Milena Jesenská, žena, ktorá jeho dielo priblížila českým čitateľom, zomrela v koncentračnom tábore Ravensbrück.
Často sa hovorí, že Kafka predpovedal totalitné režimy dvadsiateho storočia. Možno však nič nepredvídal. Možno len s neobyčajnou citlivosťou pochopil, ako ľahko sa systém môže zmeniť na niečo, čo prestane slúžiť človeku a začne ho ovládať.
Veríme, že sa nám podarilo presvedčiť vás, že je načase prestať vnímať Franza Kafku ako utrápeného génia zavretého medzi štyrmi stenami depresívnej kancelárie. Tento progresívny vzdelanec sa podieľal na tvorbe moderného sociálneho systému a pomáhal zlepšovať pracovné podmienky v čase búrlivej industrializácie. Športoval, staral sa o svoje zdravie, miloval prírodu, učil sa cudzie jazyky, zaujímal sa o nové technológie a hlboko miloval ženy, hoci väčšinu svojich vzťahov prežil viac v listoch než v spoločnom spolužití.
Kafka opísal bezmocnosť moderného človeka presnejšie než máloktorý iný autor, no vo svojom reálnom živote nebol iba melancholickým pozorovateľom. Žil naplno a inšpiratívne. Písal o neistotách, túžbe byť prijatý, strachu zo zlyhania aj potrebe nájsť v chaose nejaký zmysel. A to je téma, ktorá je blízka aj nám dnes. A pravdepodobne bude vždy.
Skvelá režisérka Agnieszka Hollandová v jednom rozhovore povedala, že Kafkov život na prvý pohľad vlastne nepôsobí nijako výnimočne. Študoval, chodil do práce, písal, zamilúval sa a sťahoval sa po Prahe. To je však ilúzia. Skutočný život Franza Kafku sa totiž odohrával najmä v jeho vnútri. V jeho denníkoch, listoch, pochybnostiach a nekonečných vnútorných dialógoch. Možno práve preto je také ťažké nakrútiť o ňom klasický životopisný film. Kafka však stopercentne stojí za prečítanie.