Keď 8. novembra vo veku 86 rokov navždy odišiel jeden z najvýznamnejších slovenských spisovateľov Peter Jaroš († 86), ktorého preslávili najmä Tisícročná včela a filmová komédia Pacho, hybský zbojník, zostalo po autorovi viac ako tridsiatich kníh a mnohých filmových scenárov obrovské prázdno v srdciach jeho najbližších. Jeho manželka Mária Zuzana Jarošová teraz zverejnila mimoriadne dojímavú spomienku na muža, s ktorým zdieľala život. Opísala jeho posledné chvíle, keď ju doma ešte stihol stisnúť za ruku, aj nevysvetliteľnú udalosť, ktorá sa odohrala pri jeho čerstvom hrobe počas poslednej rozlúčky na Ondrejskom cintoríne. Akoby sa spisovateľ, ktorý celý život nachádzal mágiu aj v tých najobyčajnejších veciach, rozhodol rozlúčiť so svojimi blízkymi spôsobom, aký by možno nevymyslel ani vo svojich príbehoch.

Všetci si nesieme svoj kríž až do konca. Môj drahý Peter si ho statočne niesol na širokých pleciach takmer 87 rokov. Odišiel doma ráno 8. 11. 2026. Bola slnečná, žiarivá nedeľa. Stisol mi ruku a jeho duša vyletela ľahúčko, nečujne ako vánok… Dcéra Kristínka mi povedala – symbolický deň. Tento deň je podľa hinduistického sviatku Diwali oslavou víťazstva svetla nad tmou, poznania nad nevedomosťou a nádeje nad zúfalstvom. Celý život, vo vyše 30 knihách a mnohých filmových scenároch, Peter písal kroniku dobrej nádeje. Veril, že dobro je silnejšie ako zlo. A treba v sebe prebúdzať dobro a živiť nádej, že svet a človek môže byť lepší. Lebo aj ten najlepší človek má v sebe toľko zla, že má s ním čo robiť do konca života… Peter mal rád ľudí a ľudia mali radi jeho. Jeho žičlivosť, veľkorysosť, ľudskosť, dobro. Bol surrealista v literatúre aj v živote. Výmyselník, fantasta, experimentátor. Dostal veľa prívlastkov – slovenský Márguez, „liptovský Gargantua, požierač príbehov“, barón Prášil… V každodennej všednosti videl mágiu. V najjednoduchších veciach života objavoval zázračno až mystiku. Ako východisko k pochopeniu zmyslu nášho života. A v každej knihe a filme si kládol tú istú otázku: Prečo ľudia na tejto planéte nedokážu byť štastní, čo im v tom bráni?

Chcem sa poďakovať všetkým za krásne slová sústrasti a spomienky. A ani Peter nás nezabudol na svojej poslednej rozlúčke na Ondrejskom cintoríne v piatok 13. 11. 2026 pozdraviť svojím magickým pichandovským a pachovským štýlom. Zamračenú oblohu preťali lúče slnka a v úplnom bezvetrí spadol strom, vyvrátil korene vedľa jeho čerstvého hrobu… Mágia života a pochopenie jeho zmyslu sa nám otvára v každej jeho knihe a filme. Petrova krásna duša tu s nami zostáva.





















Vložiť odpoveď