Politika dnes rozdeľuje rodiny, priateľov aj susedov viac ako kedykoľvek predtým. Namiesto diskusií pribúdajú urážky, hádky a nenávisť. Kam sa vytratila obyčajná ľudskosť a rešpekt k inému názoru? Zdenka Bučeková Svoreňová napísala úvahu, ktorá nastavuje zrkadlo dnešnej spoločnosti. Jej slová stoja za prečítanie aj zamyslenie.
Už mi je niekedy naozaj smutno z toho, čo sa medzi nami ľuďmi deje.
Otvorím Facebook a všade hádky, urážky, obviňovanie a nenávisť. Jeden obhajuje Fica, druhý PS, tretí inú stranu. A každý je presvedčený, že práve on má pravdu a tí ostatní sú slepí, hlúpi alebo zmanipulovaní.
A teraz prichádzajú aj voľby primátorov a starostov. Človek má niekedy pocit, že už ani nejde o to, kto by dokázal pre naše mesto či obec urobiť niečo dobré, ale o to, koho treba pošliapať, aby ten druhý vyzeral horšie.
Naozaj sme sa dostali až sem?
Veď nech bude vo vláde ktokoľvek, nikdy nebude všetko na sto percent. Žiadna politická strana nemá odpoveď na každý problém a žiadny politik nedokáže splniť všetko, čo si ľudia želajú.
Každý môže urobiť niečo dobré, každý môže urobiť chybu a každý by mal niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia.
Prečo teda nedokážeme uznať dobrú vec aj vtedy, keď ju urobí niekto, koho nevolíme? Prečo máme potrebu zatratiť všetko, čo povie človek z opačného tábora?
Človek, ktorý volí inú stranu ako ja, predsa automaticky nie je zlý človek. Možno má iné skúsenosti, iné obavy a iný pohľad na svet. To ešte neznamená, že je môj nepriateľ.
A najviac ma bolí, keď sa pre politiku hádajú rodiny, priatelia a susedia. Ľudia, ktorí by si mali vedieť podať pomocnú ruku, keď ju ten druhý potrebuje.
Politici sa medzi sebou pohádajú, ale následky našej nenávisti si potom nesieme my sami.
Prosím, nezabúdajme, že za každým politickým názorom je človek. Človek, ktorý má svoju rodinu, svoje starosti, svoje radosti a svoje trápenia. Človek, ktorý si zaslúži úctu, aj keď s ním nesúhlasíme.
Môžeme kritizovať politikov. Môžeme sa hádať o ich rozhodnutiach, žiadať od nich odpovede a trvať na tom, aby plnili svoje sľuby. To všetko je v poriadku.
Ale odkedy sme dovolili politike, aby rozhodovala aj o tom, koho budeme nenávidieť?
Nechcem, aby sme všetci zmýšľali rovnako. To ani nie je možné. Prajem si len, aby sme sa dokázali znova rozprávať bez urážok, počúvať sa bez predsudkov a uznať, že pravda nemusí byť vždy iba na jednej strane.
Veď na konci dňa nechceme všetci v podstate podobné veci? Pokojný život, zdravie pre svojich blízkych, bezpečie, dôstojnosť a nádej, že naše deti budú mať lepšiu budúcnosť?
Slovensko nie je majetkom jednej strany. Je to náš spoločný domov.
A tak vás prosím, skúsme sa na chvíľu zastaviť. Skôr než niekoho urazíme, skôr než niekoho odsúdime, skôr než kvôli politike prídeme o človeka, na ktorom nám záleží.
Možno nezmeníme politiku. Možno nezmeníme názory druhých. Ale každý z nás môže rozhodnúť o tom, či bude do sveta pridávať ďalšiu nenávisť, alebo aspoň trochu ľudskosti.
Môžeme voliť rozdielne. Môžeme mať rozdielne názory. Ale nemusíme sa prestať rešpektovať.
A možno by práve toto bola zmena, ktorú by naše Slovensko potrebovalo najviac.